Paradoxne, na to, ako som celý život milovala zemiaky, si posledné roky veľmi idem ryžu. Možno za to môže niekoľkoročný pobyt v Južnej Kórei alebo skrátka len fakt, že mi (pomaly) ťahá na tridsať a moje chuťové preferencie už vhupli do krízy stredného veku. Tak či onak, ryža je super. Bohužiaľ, okrem rizota či ryžového nákypu u nás ale akosi absentujú pokrmy, kde by hrala hlavné husle.
Karty môže zamiešať Togo, nová prevádzka, ktorá sa usídlila v gastrozóne bratislavského obchodného centra Nivy. Ako už samotné logo hlása, zameriava sa primárne na onigiri, tradičné japonské ryžové trojuholníčky, a matchu. Onigiri ako také nie je na Slovensku žiadnou novinkou. Okrem ázijských reštaurácií ho už niekoľko rokov pravidelne vídam aj v rôznych reťazcoch s potravinami, moju skúsenosť však ako pozitívnu opísať nemôžem.
Onigiri z obchodu je len málokedy (čítaj nikdy) čerstvé, ryža čistá sušina, extra prísady nedochutené. Preto vo mne práve Togo prebudilo nádej, že Slováci – a ja medzi nimi – konečne ochutnajú autentickú verziu tohto pokrmu. Pokrmu, ktorý na prvý pohľad možno pôsobí skromne, pre niektorých dokonca fádne, no po chuťovej stránke má rozhodne čo ponúknuť. Podarilo sa?
Togo sa nebojí experimentovať s chuťami
Okrem netradičnej fialovej farby, do ktorej je celý stánok ladený, ma v milom prekvapila aj pestrá ponuka. Na jedálnom lístku totiž okrem klasík s tuniakom, lososom či kuracím mäsom svietia aj o dosť ambicióznejšie experimenty. Zo studených onigiri ma najviac zaujala príchuť Nutella, z tých teplých som sa rozhodla dať šancu kombinácii syra s modrou plesňou a hríbom aj tandemu zemiaky a pecorino.
Vidinu rozširovania horizontov predostiera aj nápojový lístok. Odhliadnuc od domácich limonád ma upútali aj tzv. fizzy, teda nealkoholické nápoje s prímesou matche, a nepochybne aj ľadové matche samotné. Jahoda s jazmínom, ruža s liči, pistácie či škorica. Pri niektorých variantoch si človek kladie otázku, či to naozaj bude fungovať, zároveň však vkladá dôveru do inovácie a pochyby prebíja otázkou: A prečo by nefungovalo?
Každopádne, jedno je isté – Togo sa nebojí ísť si vlastnou cestou. A už to si zaslúži pochvalu. Teraz už len ostáva zistiť, či táto cesta končí nebíčkom v papuľke alebo peniazmi spláchnutými do záchoda.
Keď sa stretne Japonsko s kuchyňou tvojej babičky
Náš taste test sme odštartovali teplými onigiri, ktoré boli vyprážané. Blue Cheese & Mushrooms sľubovalo aj thajskú bazalku, no tá sa do finálneho chuťového profilu neprebojovala. Restované huby výraznou umami chuťou prebili všetko ostatné a onigiri celkovo navodzovalo skôr vibe talianskeho rizota než čohokoľvek z Ázie. To nie je zlé, ale nečakané.
Za najväčšie prekvapenie však považujem dvojku Pecorino & Potato. Napriek tomu, že v ňom (teda minimálne podľa jedálneho lístka) nebola žiadna bryndza, podľa mňa chutilo úplne ako vnútro bryndzových pirohov. Čiže geniálne. Po tomto famóznom počine však naša slaná jazda narazila na retardér – Umeboshi Slivka. Viac ako kyslastá chuť umeboshi prerážala „morská“ chuť shogu riasy, a aj keď verím, že má svojich priaznivcov, ja medzi nich nepatrím. A asi tak skoro ani patriť nebudem.
Trpké spomienky na chuť odležanej rybiny však za okamih spláchla Nutella. Naozaj som nečakala, že práve Nutella – čokoládovo-orieškový krém, ktorý mi bol odjakživa príliš ťažký a neúmerne sladký – vo mne zanechá taký pozitívny dojem. No stalo sa. Kyslastá ryža sa spojila so sladkosťou Nutelly, krémový syr trochu obmäkčil jej nekompromisnú sladkosť a karamelizované lieskovce na vrchu vytvorili presne ten „crunch“, za ktorým sa ide zblázniť hádam každý ASMR mukbanger. Dokopy? Spomínané nebíčko v papuľke.
Matcha nás sklamala na plnej čiare
Keďže Togo v ochutnávke obstálo viac než dobre, rozhodla som sa zobrať si niečo malé aj na cestu. Tentokrát som siahla po klasike, teda Guacamole. Podľa menu malo obsahovať avokádo, paradajky, sezamový olej a koriander, čiže klasické prísady do guacamole. A aj obsahovalo. Toto konkrétne onigiri by som označila nálepkou „neurazí, nenadchne“. Splní očakávania, nad ich rámec sa ale nevyštverá.
Čo však očakávania nesplnilo, bola matcha. Objednala som si ľadovú matchu s príchuťou škorice, a keďže má Togo matchu priamo v názve, naivne som si myslela, že ju budú pripravovať čerstvú. Nanešťastie, veľmi rýchlo ma preplieskala realita – a teda fakt, že sa stále nachádzam vo foodcourte obchodného domu. Matchu mali zarobenú do veľkej fľaše, z ktorej následne len ulievali do pohárov. Najväčším faux-pas boli pre mňa maličké kocky ľadu, ktoré do minúty matchu rozriedili a už chutila len ako osladená voda. Škoda, malo to veľký potenciál.
Ceny rozhodne neurazia
Na záver musíme prebrať to najdôležitejšie, a teda ceny. A možno mnohých zaskočím, keď poviem, že za mňa boli viac než prijateľné. Cena jedného onigiri sa pohybovala medzi 3,20 € a 3,90 €. Vzhľadom na to, že obdobne stojí aj balené onigiri v potravinách, ktoré sa tomuto rozhodne nevyrovná, mi to príde fér. Za premrštenú však považujem cenu matche, ktorá ma vyšla na 5,40 €. Za podobnú sumu si môžete kúpiť matchu v poctivej „matchiarni“ a urobia vám ju čerstvú.
