Porovnali sme transakčnú daň s najabsurdnejšími daňami histórie, ktoré dnes pôsobia ako žart. Ako to dopadlo?

Svetové dejiny sú pretkané príbehmi o ľudskej chamtivosti, vojnách a objavoch, no existuje jedna sila, ktorá formovala civilizácie s rovnakou intenzitou, hoci o nej málokedy píšeme oslavné básne. Áno. Sú to dane. A naša transakčná daň sa do dejín zapíše ako jedna z tých najvýnimočnejších.

Od momentu, keď vznikli prvé organizované štáty, hľadali panovníci, cisári a ministri financií spôsoby, ako vytiahnuť peniaze z vreciek svojich poddaných. Keď sa minuli tradičné zdroje ako pôda, obilie či soľ, nastúpila čistá, ničím nefalšovaná byrokratická kreativita. Výsledkom boli daňové zákony, ktoré s odstupom storočí pôsobia ako absurdný vtip, no vo svojej dobe prinášali ľuďom chudobu a zúfalstvo.

Ak by sme si však mysleli, že éra bizarných daňových experimentov skončila s pádom absolutistických monarchií, hlboko by sme sa mýlili. Súčasné Slovensko sa stalo živým laboratóriom, ktoré dokazuje, že stredoveké a staroveké recepty na plnenie štátnej kasy sú stále živé.

Na scénu totiž vstúpila transakčná daň – legislatívny unikát, ktorý v celej Európskej únii nemá obdobu. Na prvý pohľad sa môže zdať, že zdanenie bankových prevodov je len moderným technokratickým nástrojom na konsolidáciu verejných financií. Keď však začneme analyzovať jej absurdnosť, nespravodlivosť a plošný ekonomický dopad, zistíme, že slovenskí politici nevymysleli nič nové.

Rímsky zápach peňazí alebo moderná daň z dýchania

Aby sme pochopili hĺbku tejto absurdity, musíme sa vrátiť do starovekého Ríma v prvom storočí nášho letopočtu. Cisár Vespasianus zdedil ríšu, ktorá bola po občianskych vojnách a extravagancii jeho predchodcu Nera na pokraji úplného bankrotu.

Pokladnica bola prázdna a armáda žiadala žold. Vespasianus, muž s mimoriadne pragmatickým pohľadom na svet, si všimol, že rímske garbiarne a čistiarne odevov vo veľkom vykupujú ľudský moč z verejných záchodov, pretože amoniak v ňom obsiahnutý bol kľúčový na spracovanie koží a bielenie slávnych rímskych tóg. Cisár nezaváhal a na tento biznis uvalil špeciálnu daň.

Peniaze nesmrdia

Keď mu jeho vlastný syn Titus vyčítal, že zdanenie takejto nechutnej a intímnej ľudskej potreby je pod úroveň rímskeho cisára, Vespasianus urobil gesto, ktoré vošlo do dejín. Podstrčil synovi pod nos prvú vybratú zlatú mincu a opýtal sa ho, či zapácha. Titus musel uznať, že nie. „Pecunia non olet,“ reagoval cisár – peniaze nesmrdia. Táto daň bola absurdná, no mala desivo logický základ: zdanila niečo, čo človek zo svojej biologickej podstaty nemohol prestať produkovať. Močenie bolo skrátka nevyhnutnosťou.

A presne v tomto bode narážame na paralelu so slovenskou transakčnou daňou. V 21. storočí nie je biologickou, ale ekonomickou nevyhnutnosťou vlastniť bankový účet. Štát prostredníctvom zákonov núti podnikateľov, aby fungovali digitálne, platili dane elektronicky a využívali bankový systém.

V momente, keď ich do tohto systému uzamkol, sa rozhodol, že zdaní samotný pohyb peňazí na účte. Podobne ako Vespasianus zdanil močenie, slovenská vláda zdanila finančné dýchanie. Nemôžete poslať výplatu zamestnancom, nemôžete zaplatiť faktúru dodávateľovi, ba dokonca nemôžete ani zaplatiť štátu daň z pridanej hodnoty bez toho, aby ste nezaplatili transakčnú daň.

Naši vládni predstavitelia sa tak v podstate postavili k digitálnym terminálom s rovnakým úškrnom ako Vespasianus a slovenskému podnikateľskému prostrediu odkázali, že peniaze z ich vynútených bankových prevodov im takisto nesmrdia.

Zamurované okná: Keď daň pre bohatých zhasne svetlo chudobným

Ďalším historickým úletom, ktorý dodnes fascinuje ekonómov, je daň z okien, ktorú v roku 1696 zaviedel v Anglicku kráľ Viliam III. Myšlienka za týmto zákonom bola na vtedajšie pomery progresívna a tvárila sa sociálne spravodlivo.

Aristokracia a bohatí kupci predsa bývali vo veľkých palácoch a kaštieľoch, ktoré mali desiatky, niekedy stovky okien. Chudobní roľníci naopak žili v malých chalupách s jedným či dvoma oknami. Vláda preto rozhodla, že domy s počtom okien nad desať budú platiť špeciálny poplatok. Malo ísť o daň pre bohatých, ktorá nezaťaží tých najzraniteľnejších. Dopadlo to však katastrofálne.