História, ktorú nás učili v škole, je často len vyžehlenou a cenzurovanou verziou reality. Keď sa hollywoodski filmári rozhodnú oživiť minulosť na striebornom plátne, málokedy bojujú s nedostatkom dramatického materiálu.
Ich najväčším nepriateľom býva, paradoxne, samotná surovosť dejín. Historické filmy tak pravidelne narážajú na bizarnú autorskú dilemu. Skutočnosť bola občas taká zvrátená a chladnokrvná, že ak by ju ukázali v jej surovej, stopercentnej podobe, divák by im v kine jednoducho neuveril.
Aby film zostal stráviteľným umeleckým dielom a nepremenil sa na nepozerateľný festival ríše divov pre psychopatov, tvorcovia museli skutočné udalosti paradoxne zjemniť. Ubrali plyn tam, kde by ľudská psychika moderného človeka kapitulovala. Ak by niektoré historické filmy ukázali pravdu takú, aká v skutočnosti bola, pravdepodobne by sa v kinách musel zamestnať niekto, kto by pravidelne odsával zvratky.
Gladiátor – Šialenstvo cisára Commodusa
Režisér Ridley Scott spravil z cisára Commodusa v podaní Joaquina Phoenixa slizkého, zakomplexovaného tyrana s inc*stnými sklonmi k vlastnej sestre. Pre dramatickú štruktúru hollywoodskeho blockbusteru to bohato stačilo na to, aby ho publikum z celého srdca nenávidelo a prialo mu smrť v aréne. V porovnaní so skutočným historickým rímskym vládcom bol však filmový Commodus len slabým odvarom a neviniatkom.
Skutočný Commodus bol totiž nekontrolovateľné psychotické monštrum, ktoré verilo, že je reálnym vtelením poloboha Herkula. Do rímskeho Kolosea chodil bojovať osobne, no aby neriskoval zranenie, predhadzovali mu bezbranných ľudí.
Obscénne kúsky skutočného Commodusa
Jeho najbizarnejším kúskom bolo, keď nechal do arény priviesť všetkých občanov Ríma, ktorí prišli o nohy v boji alebo pre chorobu. Nechal ich priviazať k sebe, dal im do rúk špongie namiesto kameňov, aby sa nemohli brániť, a potom ich pred zrakmi davu osobne utĺkol kyjakom k smrti.

Ridley Scott tieto šialenstvá vynechal zámerne. Ak by divákovi ukázal rímskeho cisára, ako v aréne hromadne masakruje bezbranných mrzákov a invalidov, film by stratil status epického historického dobrodružstva. Phoenixova postava by prekročila hranicu charizmatického filmového zloducha a zmenila by sa na nepozerateľný ľudský hnus, ktorý by zničil celú komerčnú atraktivitu filmu.
12 rokov otrokom – Každodenné svedectvo o mučení
Tento oscarový film je pre mnohých divákov doteraz najbrutálnejším a najnepríjemnejším zobrazením amerického otrokárstva na plátne. Scény bičovania, vešania a psychického teroru trhajú srdce a nútia človeka odvracať zrak. Režisér Steve McQueen išiel na hranu únosnosti, no aj tak sa držal výrazne pri zemi v porovnaní s tým, čo sa na južanských plantážach dialo na dennej báze.
McQueen priznal, že knižnú predlohu – skutočné memoáre Solomona Northupa – musel pre film drasticky okresať. Skutočný majiteľ plantáže Edwin Epps, vo filme hraný skvelým Michaelom Fassbenderom, nebol len opilecký tyran, ale sadistický psychopat, ktorý vymýšľal rituálne tresty.
Sadizmus, ktorý by v kinách neprešiel
Northup v knihe opisuje, ako Epps bežne nalieval horúci vosk a vriaci decht do otvorených rán po bičovaní alebo ako nechal otrokov zaživa upaľovať či rezať na kusy za tie najmenšie banálne prehrešky.

Tvorcovia museli tento beštiálny fyzický sadizmus stlmiť, aby film splnil svoj účel. McQueen chcel, aby ľudia dielo dopozerali do konca a pochopili systémovú krutosť otroctva, nie aby odpadávali v sále. Ak by preniesol na plátno všetko, film by dostal najprísnejší rating prístupnosti (NC-17) a distribútori by ho premietali len v okrajových kinách ako čisté „gore“.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane





















