Konečne je to tu. Deň, kedy sa brány väz… teda, vzdelávacích inštitúcií zatvárajú, a tebe sa začína sladučké obdobie dvojmesačnej slobody. Posledný školský deň má zvláštnu atmosféru. Nikto sa už netvári, že ide o bežné vyučovanie, nikto ho neberie príliš vážne. Učebnice ostali doma, hlavami sa všetci mentálne presunuli na kúpalisko a jediná otázka, ktorá všetkých trápi, znie: „Kedy už dostaneme vysvedčenie a môžeme ísť domov?“
Hoci sa menia učitelia, školské osnovy a občas aj spolužiaci, posledný školský deň zostáva prakticky rovnaký. Nezáleží na tom, či si chodil do školy v Bratislave, Humennom alebo na malej dedine s jedinou triedou. Tieto situácie si určite zažil tiež.
Ráno skoro zabudneš, že vôbec musíš prísť
Budík zvoní, ty ho mechanicky vypínaš a v hlave máš absolútne vákuum. Mozog už pred dvoma týždňami odišiel na dovolenku do Chorvátska a odmieta spolupracovať. Niet sa čo čudovať, keďže posledných štrnásť dní si v škole strávil dokopy asi pol hodiny. Odkedy sa totiž uzatvorila triedna kniha a prestali sa zapisovať vymeškané hodiny, stal si sa pre systém prakticky neviditeľným. Žiadne ospravedlnenky, žiadny stres. Keď si teda ráno s ťažkosťami spomenieš, že dnes si máš ísť vlastne len prevziať zdrap papiera, ktorý doma zase spustí cirkus, chytí ťa existenčná kríza.
Pred školou ešte zháňaš kvety a darček pre učiteľku
Koľkokrát ti mama pripomínala, že máš učiteľke kúpiť darček v riadnom predstihu? Minimálne stokrát. A urobil si to? Nie. Nechal si si to na poslednú chvíľu a teraz na to trpko doplácaš. Kvetinárstvo vyzerá ako po nájazde kobyliek. Ruže, ľalie aj elegantné kytice zmizli už pred hodinou, pričom regál s kávou v supermarkete na tom nie je o nič lepšie.
No nič, musíš improvizovať. Do školy teda odchádzaš so zosušeným karafiátom, ktorý vyzerá, že pamätá ešte pád Berlínskeho múru, a balením instantnej kávy z akciového letáku. Tá po zaliati pravdepodobne nadobudne arómu vývaru zo špinavých ponožiek, ale hej! Dobrý úmysel sa počíta!
Čakanie na vysvedčenie trvá dlhšie ako celý jún
Na papieri to vyzerá jednoducho. Prísť, prevziať vysvedčenie a odísť. Realita? Dve hodiny sedenia v lavici, počas ktorých triedna rozdáva posledné životné múdrosti, zatiaľ čo žiaci s klapkami na ušiach hrajú karty.
Dozvieš sa, že ste boli „najhoršia trieda, akú kedy učila“, ale zároveň dodá, že vás má vlastne rada a je na vás hrdá. Ako sa tieto dve tvrdenia navzájom nevylučujú, zostáva jednou z najväčších záhad slovenského školstva. Nasleduje ešte motivačný prejav o tom, aby ste cez leto nezabudli čítať knihy, opakovať si učivo a správať sa slušne. No už vás vidí…
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
