Príbeh slovenskej nátury je pretkaný hrdinstvom rovnako ako zbabelosťou. V kritických momentoch histórie však akoby zakaždým prevážili tie temnejšie pudy Slovákov. Ako píše web Koktejl, práve na tému slovenskej mentality a neschopnosti postaviť sa za správnu vec sa nedávno vyjadril známy herec a zabávač Štefan Skrúcaný. Ten s mrazivou úprimnosťou pomenoval slabosti vlastného národa, pričom nešetril kritikou do vlastných radov.
Nie tak dávno sa pritom Skrúcaný obul do Slovákov v rozhovore pre web Aktuality.sk, v ktorom sa vyjadril k aktuálnemu spoločenskému dianiu. „Na Slovensku je genocída kultúry, je to vzbura priemerných a podpriemerných.“ Jeho vyjadrenie pobúrilo Oskara Rózsu. Ten pomenoval Skrúcaného vôľu na vyslovenie takéhoto názoru slovným spojením „geriatrická odvaha“.
Skrúcaný však v rozhovore pre web Interez vyjadril iný rázny názor. Povedal, že Slováci nemajú odvahu a pevné občianske postoje zapísané v genetickej výbave. Za to podľa neho môže aj fakt, že sme sa ako malý národ po stáročia učili ohýbať chrbát. Známy herec však poukázal aj na inú, troška temnejšiu stránku povahy Slovákov.
Skrúcaný o udavačstve Slovákov
„Mám kamaráta, ktorého otec bol Spišský Nemec. Keď išla fronta cez Slovenský štát, tak vypočúvali, okrem iného, aj jeho. Tí Nemci sa k nemu správali tak trošku ako k svojmu. A po vypočutí mu jeden z tých nemeckých dôstojníkov povedal: ,Viete, my sme prešli celou Európou, ale ešte sme nevideli toľko ľudí požalovať alebo nabonzovať na svoju mamu, otca, brata, sestru, ako sme to zažili tu,‘“ začal svoju reč, čím poukázal na to, ako sú Slováci schopní žalovať na svojho blížneho.
„Ja viem, že to je možno náhoda, že to bolo jedenkrát, ale proste my sme tak trošku takí – plachí, bojazliví. Sme ochotní prehodiť cez palubu aj rodinných príslušníkov,“ vysvetľoval ďalej tému, do ktorej sa pustí málokto.
Tragický osobný príbeh
Tento mrazivý fenomén udavačstva sa však fatálne dotkol aj priamo jeho rodiny. Konkrétne ide o starého otca jeho manželky Eriky Judínyovej. Ten počas vojny prevádzkoval malú dedinskú krčmu neďaleko Trenčína a partizánom v lesoch občas pomohol zásobami, aby vôbec dokázali prežiť. Skrúcaný priznal, že ako dieťa sa chodil na trenčiansku Brezinu klaňať k pamätníku popravených. Dlho pritom netušil, že medzi 36 umučenými obeťami leží aj pradedo jeho vlastných detí.
Najtragickejším momentom celého príbehu je skutočnosť, že k poprave nevinného človeka neviedlo žiadne hrdinské odhalenie nacistických tajných služieb, ale chladná zrada z najbližšieho okolia. „No a viete, kto ho nabonzoval? Kamaráti z dediny. Presne to bolo 6 ľudí, ktorých potom jeho manželka vedela tie mená,“ odhalil umelec krutú pravdu o tom, ako doplatil Erikin dedko na nenávisť a udavačstvo vlastných susedov.
Nešťastie však pokračovalo
Ešte cynickejšiu bodku za celou tragédiou napísal samotný povojnový vývoj a osud dotyčných udavačov. Keď vdova po popravenom odmietla prichádzajúcim sovietskym vojakom prezradiť mená šiestich vinníkov, aby nezostalo v dedine ešte viac sirôt, udavači sa zo strachu pred pomstou radšej vysťahovali.
„A taký ten kvázi najaktívnejší odišiel niekam k Prešovu, kde sa nejako prihlásil k odboju, a potom ešte do konca života poberal 255-ku, že pomohol v odboji. Ten, čo nabonzoval toho Erikinho dedka,“ opísal Skrúcaný absurdnú nespravodlivosť, kedy sa z rýdzeho kolaboranta stal štátom chránený a odmeňovaný odbojár.
Skrúcaný následne hovorí, že slovenská spoločnosť v súčasnosti trpí nebezpečnou letargiou, z ktorej ju neprebudia mierne apely. Únik z tohto morálneho úpadku vidí len v nezadržateľnom náraze na krutú realitu. „Asi musíme padnúť úplne na dno, aby sme si povedali, že už nemáme kam ustúpiť,“ zakončil svoj reč, ktorá pravdepodobne narazí na nemalú dávku kritiky.
