Priznaj sa – záverečné titulky bežia, ty netušíš, čo si práve videl, no pred priateľmi radšej hlbokomyseľne utrúsiš niečo o „existenciálnom presahu“. Žiadny strach, robíme to všetci. Tváriť sa, že chápeme dejové rébusy, sa stalo akousi spoločenskou povinnosťou, ak nechceme v partii pôsobiť ako kultúrni analfabeti.
V kinematografii totiž existuje elitný klub filmov, ktoré sa stali kultovými práve preto, že im nikto nerozumie. Ich režiséri nám namiesto jasného deja úmyselne servírujú surrealistický guláš a časové slučky. Poďme sa preto spoločne a bez pretvárky pozrieť na desať najväčších filmových hlavolamov, pri ktorých si všetci tak trochu vymýšľame.
2001: Vesmírna odysea
Stanley Kubrick vytvoril vizuálne majstrovské dielo, ktoré dodnes fascinuje milovníkov sci-fi po celom svete. Sledujeme opice mlátiace sa kosťami, inteligentný počítač HAL 9000, ktorý dostane schizofréniu, a záhadný čierny monolit. Všetko vyzerá úžasne až do momentu, kým sa hlavný hrdina neocitne v neoklasicistickej spálni, kde bleskovo zostarne a premení sa na obrie svietiace embryo plávajúce vesmírom.
Čo to vlastne malo znamenať? Evolučný skok? Mimozemský zásah? Alebo len Kubrickov zlý sen po prejední sa syrom? Ak ti niekto bude s istotou tvrdiť, že presne vie, akú pointu mal záverečný vesmírny plod, s najväčšou pravdepodobnosťou bezbožne klame. Tento film proste len prijmeš ako audiovizuálny zážitok a pri zmienke o ňom uznalo uznáš, že Kubrick predbehol svoju dobu.
Mulholland Drive
David Lynch patrí medzi absolútnych kráľov filmového bizáru a tento film je jeho korunným klenotom. Príbeh začína ako klasický noirový triler o temnej strane Hollywoodu, autonehode a dvoch ženách, ktoré sa snažia rozpliesť záhadu straty pamäti. Potom však režisér vytiahne modrú škatuľku, kovboja, ktorý sa zjavuje v tme, a celá logická štruktúra sa rozsype ako domček z karát.
Herečky zrazu hrajú iné postavy, realita sa mieša so snom a divák stráca akúkoľvek pevnú pôdu pod nohami. Keď sa filmu ujmú filmoví teoretici, začnú písať siahodlhé analýzy o ilúzii slávy. Bežný smrteľník však odchádza od obrazovky s pocitom, že Lynch si z nás všetkých iba vystrelil a v strižni náhodne pospájal scény, ktoré spolu vôbec nesúvisia.
Tenet
Christopher Nolan si zrejme jedného dňa povedal, že prechádzanie sa v čase v štýle Inception bolo príliš jednoduché, a tak svetu naservíroval Tenet. V tomto špionážnom megafilme čas nebeží len dopredu a dozadu, ale rovno v oboch smeroch naraz. Kulisy explodujú odzadu, guľky sa vracajú do hlavní a postavy bojujú so svojimi vlastnými verziami z minulosti.
Sám režisér nám pritom ústami jednej z postáv dáva priamy návod: „Nesnaž sa to pochopiť, cíť to.“ To je síce pekná rada, ale keď polovicu filmu netušíš, kto koho vlastne strieľa a prečo všetci nosia kyslíkové masky, zážitok sa mení na slušnú bolesť hlavy. Pri debate v krčme stačí povedať, že Nolan je vizionár, a radšej rýchlo zmeniť tému.
Donnie Darko
Tento kultový tínedžerský film zoznámil svet s talentovaným Jakeom Gyllenhaalom a jedným z najdesivejších zajacov v histórii kinematografie. Donnie je problémový stredoškolák, ktorému na dom spadne motor z lietadla, pričom on sám prežije len vďaka tomu, že ho námesačnosť vyženie von. Tam stretáva gigantického králika Franka, ktorý mu oznámi, že svet o necelý mesiac skončí.
Nasleduje divoká jazda plná alternatívnych dimenzií, červích dier a cestovania v čase. Keď film skončí za zvukov piesne Mad World, väčšina divákov zostane sedieť v nemom úžase bez akejkoľvek šance poskladať si udalosti do uceleného zmyslu. Režisér Richard Kelly neskôr musel vydať špeciálnu režisérsku verziu s vysvetlivkami, čo len potvrdzuje, že pôvodný film bez manuálu nedával zmysel nikomu.
Persona
Švédska klasika od Ingmara Bergmana z roku 1966 je povinnou jazdou na každej vysokej škole s filmovým zameraním. Príbeh o mladej zdravotnej sestre a jej pacientke – slávnej herečke, ktorá zrazu prestala rozprávať – sa odohráva na opustenom ostrove. Postupne sme svedkami toho, ako sa ich osobnosti začínajú preplietať, splývať a divák prestáva rozlišovať, kto je kto.
Bergman nám servíruje zábery na horiaci filmový pás, rozmazané tváre a hlboké filozofické monológy o pretvárke. Je to presne ten typ filmu, pri ktorom na festivale artového kina všetci nadšene tlieskajú, no v duchu počítajú minúty do konca. Tvárime sa, že chápeme psychologický rozbor ľudskej identity, ale v skutočnosti len obdivujeme nádhernú čiernobielu kameru.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
