Pri práci s ľuďmi človek narazí na všelijaké typy. Svoje o tom vie aj slovenská vizážistka Michaela Jurišová (na Instagrame ako @michaelajurisova_beautyempire). Za viac ako desať rokov praxe v oblasti permanentného mejkapu jej rukami prešli stovky klientok. Na väčšinu z nich spomína s úsmevom a opisuje ich ako milé, slušné a vďačné ženy, ktoré kedykoľvek s radosťou objedná zas. Okrem toho však zažila aj kopec situácií, pri ktorých sa človeku rozum zastavuje. A presne o takých nám porozprávala v exkluzívnom rozhovore.
Keď sa zdraví rozum poberie na dovolenku
Ak si myslíš, že po tetovaní obočia stačí klientke povedať pár pokynov a všetko je vybavené, Michaela ťa rýchlo vyvedie z omylu. Niektoré otázky totiž človeka zaskočia natoľko, že si ich pamätá celé roky.
„Po zákroku vždy vysvetľujem, že čerstvé obočie treba chrániť pred UV žiarením. Jedna pani ma však prerušila s tým, že na slnko nepôjde, ale solárko jej zakázať nemôžem. Že to je vraj niečo úplne iné,“ smeje sa majiteľka salónu v Púchove. V tej chvíli vraj nevedela, či sa má smiať, plakať alebo pokračovať vo vysvetľovaní, že UV žiarenie zostáva UV žiarením bez ohľadu na to, odkiaľ prichádza.
Podobne nezabudnuteľný zážitok prišiel aj s dámou v rokoch, ktorá si priniesla fotografiu ako vzor svojho vysnívaného obočia. „Povedala mi, že chce vyzerať presne takto. Už som čakala fotku nejakej modelky alebo influencerky. Namiesto toho vytiahla svoju maturitnú fotografiu spred tridsiatich piatich rokov.“
Michaela priznáva, že na pár sekúnd stratila reč. Vysvetliť klientke, že permanentný mejkap síce dokáže zvýrazniť črty tváre, ale vrátiť čas o tri desaťročia nie, predsalen nepatrí medzi najpríjemnejšie rozhovory.
Klientky, na ktoré sa zabudnúť jednoducho nedá
Niektoré príbehy sú úsmevné, pri iných má človek sto chutí začať kričať do vankúša. Podobné myšlienkové pochody s najväčšou pravdepodobnosťou sprevádzali Michaelu v momente, keď jej klientka po dokončení zákroku oznámila, že si „zabudla“ hotovosť. „Povedala, že si len odbehne vybrať peniaze z bankomatu. Odišla… a už sa nikdy nevrátila,“ spomína.
Tým sa však celý príbeh neskončil, keďže sa približne o dva roky neskôr pokúsila objednať znova. „Zrejme dúfala, že si po takom čase nebudem pamätať jej meno. Mala smolu. Takéto expertky človek z hlavy len tak nevymaže,“ dodala. Takéto prípady, nanešťastie, vôbec nepatria medzi ojedinelé. Svedčia o tom aj konverzácie z profilu českej nechtárky Simony, ktoré si môžeš prečítať v našom samostatnom článku.
Našťastie existujú aj príhody, ktoré síce začínajú kŕčovito, no končia úsmevom. Michaela má dodnes v živej pamäti zákazníčku s alopeciou, ktorá pri špeciálnych príležitostiach nosila parochňu. „Spýtala sa ma, či si ju môže počas zákroku dať dole. Vraj ju pod ňou svrbela hlava a bolo jej teplo. Samozrejme, súhlasila som,“ opisuje situáciu.
Keď bolo nové obočie hotové, klientka sa na seba pozrela do zrkadla a doslova žiarila od radosti. „Bola taká šťastná, že parochňu nechala parochňou a odišla domov bez nej.“ Vizážistka sa na celej situácii pobavila, no zároveň chcela klientke uľahčiť život. Parochňu jej preto neskôr poslala kuriérom.
Vizážistky nemajú nárok na súkromný život
Bohužiaľ, v tejto sfére treba často čeliť aj klientkam, ktoré nerozlišujú medzi prácou a súkromím. Vizážistka je predsa vizážistka 24/7, nie?!
„Raz v sobotu na obed mi zazvonil zvonček. Otvorím dvere a tam stojí pani s bicyklom. Vraj išla náhodou okolo a chcela by sa poradiť ohľadom obočia.“ Lenže pani neprišla do salónu. Prišla priamo k nej domov. „Normálne zazvonila, akoby sme boli kamošky. Chvíľu som len stála vo dverách a premýšľala, či sa mi to nesníva.“
Ak si však myslíš, že už toto bol vrchol drzosti, mýliš sa. „Bola nedeľa, približne pol deviatej večer. Ležala som doma chorá ako pes, vonku zima a tma. Telefón zazvonil raz, potom druhýkrát. Keď sa ozval tretíkrát, zľakla som sa, že sa niekomu niečo stalo, tak som pre istotu zdvihla.“
Z urgentnej pohotovosti sa nakoniec vykľul len ukážkový príklad absencie taktu. „Klientka sa chcela objednať na obočie. Povedala som jej, že som chorá a že je neskoro večer. Naivne som si myslela, že to vydrží do pondelka, ale nie. Vraj práve teraz dostala vnuknutie, že potrebuje prekonzultovať svoje obočko, takže sa jej musím venovať, aj keby tanky padali,“ vraví Michaela.
Po viac ako desiatich rokoch v odbore už Michaela vie, že každý deň môže priniesť nový príbeh, z ktorého človeku na mieste zabehne. Napriek tomu hovorí, že svoju prácu miluje. Väčšina klientok jej robí radosť a odchádza spokojná. A tie výnimočné? Tie jej aspoň zabezpečujú arzenál historiek, na ktorých sa dnes už len odosobnene baví.
