Niekoľko rokov som žila v Južnej Kórei, konkrétne v Soule, no hoci sa zdá, že celý svet aktuálne fičí na kórejskej kuchyni, moja cesta k nej bola pomerne kostrbatá.
Som dievča z Bratislavy, odchované na haluškách, knedle vo vajci a babkiných rezancoch s tvarohom. Okrem toho sa stravujem prevažne rastlinne. Kórejské jedlá bohaté na mäso a čili ma teda spočiatku veľmi neohúrili, časom som si k nim ale, prevažne z finančných dôvodov, cestu našla.
Snaha stravovať sa v Kórei „západniarskym“ spôsobom dá peňaženke kopačku rovno na solár. Za kilo jabĺk zaplatíš aj 15 €, nájsť brokolicu bola zase misia na tri dni. Neostávalo mi teda nič iné, len sa prispôsobiť… a vo finále sa stalo niečo, čo som vonkoncom nečakala. Kórejské jedlo mi postupne zachutilo natoľko, že mi po návrate do Európy začalo vyslovene chýbať.
Začala som preto pátrať po miestach, kde ho pripravujú poctivo a bez zbytočného podliezania európskym chuťovým pohárikom. Môj prvý pokus v bistre Banchan nedopadol práve najlepšie, tentoraz som teda šťastie skúsila inde. Zamierila som do Doshirak bistra na Trnavskom mýte. A už teraz môžem prezradiť, že tentoraz som odchádzala podstatne spokojnejšia.
Kórejský poklad ukrytý tam, kde by ho nikto nehľadal
Doshirak nájdeš na mieste, kde by človek autentickú kórejskú kuchyňu čakal asi rovnako ako žinčicu na Bahamách. Bistro sa ukrýva v chátrajúcich priestoroch Novej Tržnice, ktorá má svoje najlepšie roky už dávno za sebou. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na takomto meste ostane prehliadané. Doshirak však dokazuje, že ak niečo robíš poriadne, zákazníci si ťa nájdu – pokojne aj na konci sveta.
V našom prípade o tom svedčil dlhočizný rad. Dokopy sme v ňom strávili približne 30 minút a s každou ďalšou minútou moje očakávania brutálnej žranice len rástli a rástli. Ak mám polhodinu čakať na obed, nech radšej stojí za to.
Milo ma prekvapilo, že v rade nestáli len mladé baby, ktoré sa v rámci k-popového boomu rozhodli rozšíriť obzory a zistiť, ako vlastne chutí kimchi. Od dôchodcov cez kravaťákov na obednej pauze až po rodiny s deťmi, lahodná vôňa sezamového oleja pritiahla k bistru skutočne všehochuť zákazníkov.
Menučkáreň po kórejsky
Koncept Doshiraku je v zásade jednoduchý. Predstav si klasickú menučkáreň… len s kórejským twistom. Samotné slovo doshirak označuje tzv. lunchbox, teda obedár, väčšinou pozostávajúci z ryže, nejakej formy proteínu a rozmanitých príloh. Tie Kórejčania nazývajú banchan.
Bistro funguje najmä ako obedové miesto. Otvorené má od 11.00 do 15.00 každý deň okrem nedele. Kratšie otváracie hodiny zrejme čiastočne vysvetľujú aj nával zákazníkov. Ponuka nie je nekonečná, čo osobne považujem skôr za plus. Nájdete tu tri hlavné jedlá. Japchae (čítaj čapče), bibimbap, rozumej ryžová miska so zeleninou, a doshirak, teda spomínaný obedár, ktorý si zákazník môže nakombinovať podľa svojho gusta.
Nechýbajú ani polievky, konkrétne kimchi a doenjang (čítaj denčang). My sme si objednali jeden vegetariánsky bibimbap, jeden doshirak a jednu doenjang polievku. Za všetko sme zaplatili 18,30 eura. Vzhľadom na veľkosť porcií mi cena pripadala viac než férová, stále však vo vzduchu visela najdôležitejšia otázka. Chutí to naozaj ako v Kórei?
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
