Životopisné filmy často kráčajú po tenkom ľade. Buď sa príliš držia faktov a pripomínajú stránku z Wikipédie, alebo z reálnych osobností vytvárajú uhladených hollywoodskych hrdinov. Bohemian Rhapsody či Michael ukazujú, ako ľahko môže tento žáner skĺznuť do bezpečnej šablóny.
Našťastie existujú filmy, ktoré sa nebáli ísť úplne opačným smerom. Sú temnejšie, odvážnejšie a často oveľa osobnejšie. Toto je desať biografických filmov, ktoré podľa nás ukazujú, ako sa dá život skutočnej osobnosti preniesť na plátno oveľa zaujímavejšie.
Love Is the Devil: Study for a Portrait of Francis Bacon (1998)
Ak hľadáš dôkaz, že životopisný film nemusí byť uhladenou prehliadkou najväčších úspechov svojho hrdinu, Love Is the Devil je takmer ideálnym príkladom. John Maybury sa nezaujíma o Francisa Bacona od narodenia až po smrť.
Namiesto toho vytvára nepríjemný, temný a miestami až groteskný portrét jedného z najvýznamnejších britských maliarov 20. storočia. V centre stojí predovšetkým jeho búrlivý vzťah s Georgeom Dyerom, ktorého stvárnil vtedy ešte predbondovský Daniel Craig, zatiaľ čo Bacona si zahral Derek Jacobi.
Film je viac psychologickou štúdiou než klasickým biopicom. Baconov svet je plný alkoholu, s*xu, násilia, dekadencie a sebazničujúceho správania, pričom Maybury sa nebojí preniesť na plátno aj výtvarníkovu estetiku. Výsledkom je film, ktorý sa nesnaží svojho hrdinu ospravedlňovať ani z neho vyrábať sympatickú legendu. A práve preto pôsobí po rokoch oveľa odvážnejšie než množstvo veľkých hollywoodskych životopisov.
I’m Not There (2007)
Todd Haynes si pri Bobovi Dylanovi povedal, že jedna postava jednoducho nestačí. I’m Not There preto rozdeľuje Dylana medzi niekoľko fiktívnych postáv, ktoré predstavujú rôzne etapy jeho života, tvorby a verejnej identity. Najväčším prekvapením je, že jedného z týchto Dylanov dokonca hrá Cate Blanchett. Film tak úplne opúšťa predstavu, že životopisný film musí divákovi ukázať „skutočného človeka“ v chronologickom poradí.
Haynes namiesto toho vytvára mozaiku, v ktorej sa mieša realita, fikcia, hudobná história aj Dylanova vlastná legenda. Nie je to film pre človeka, ktorý chce dostať kompletný zoznam dátumov a udalostí z umelcovho života. Je to skôr pokus zachytiť, prečo bol Dylan celé desaťročia taký neuchopiteľný a prečo sa jeho identita neustále menila. Práve tým sa I’m Not There radí medzi najodvážnejšie experimenty, aké žáner biografie ponúkol.
Control (2007)
Život Iana Curtisa, frontmana Joy Division, mohol ľahko skončiť ako ďalší hudobný film plný koncertov, drog a legendárnych piesní. Anton Corbijn sa však v Control vydal úplne opačným smerom. Jeho debut je čiernobiely, strohý a komorný a oveľa viac než samotnej sláve Joy Division sa venuje Curtisovi ako mladému mužovi, ktorý nedokáže zvládnuť vlastný život.
Sam Riley v hlavnej úlohe pôsobí skôr ako človek uväznený vo vlastnom svete než ako rocková ikona. Corbijn pritom nebuduje mýtus geniálneho hudobníka, ktorý bol odsúdený na skorú smrť. Ukazuje človeka plného neistoty, ktorý ubližuje sebe aj ľuďom okolo seba. Control je preto presne tým typom biografického filmu, ktorý nepotrebuje veľké gestá, aby dokázal byť silný.
Love & Mercy (2014)
Život Briana Wilsona je natoľko neuveriteľný, že by z neho hollywoodsky štúdiový film mohol bez problémov vyrobiť klasický príbeh o géniovi, ktorý vystúpil na vrchol a následne padol na dno. Love & Mercy však volí podstatne zaujímavejšiu cestu.
Príbeh rozdeľuje na dve časové obdobia a mladého Wilsona hrá Paul Dano, zatiaľ čo staršieho Johna Cusack. Film sa tak nesústredí iba na vznik hudby Beach Boys, ale aj na Wilsonov psychický stav a jeho neskorší vzťah s Melindou Ledbetter.
Práve kontrast medzi oboma časovými líniami robí z filmu niečo viac než hudobnú biografiu. V jednej sledujeme tvorivého génia, ktorý sa snaží dostať hudbu za hranice toho, čo bolo v populárnej hudbe možné, v druhej zlomeného človeka, ktorý sa pokúša znovu nadobudnúť kontrolu nad vlastným životom. Love & Mercy tak nie je iba filmom o hudobníkovi, ale predovšetkým o tom, čo sa môže stať človeku, keď sa jeho genialita stretne s ľuďmi, ktorí ju chcú vlastniť.
Capote (2005)
Capote je ďalším príkladom toho, ako možno celý život človeka zredukovať na jedinú udalosť a, paradoxne, tým o ňom povedať viac. Bennett Miller sa nesnaží vyrozprávať celý život Trumana Capoteho. Sleduje obdobie, počas ktorého spisovateľ pracuje na In Cold Blood a vytvára si vzťah s Perrym Smithom, jedným z vrahov odsúdených na smrť.
Philip Seymour Hoffman vďaka tomu nedostáva príležitosť hrať jednoduchú karikatúru excentrického spisovateľa. Jeho Capote je inteligentný, očarujúci a mimoriadne talentovaný, zároveň však manipulatívny a morálne nejednoznačný. Čím bližšie sa dostáva k dokončeniu svojej knihy, tým viac si uvedomuje, že utrpenie človeka pred ním je zároveň materiálom, ktorý potrebuje. Film tak kladie nepríjemnú otázku: koľko je umelec ochotný obetovať pre svoje najlepšie dielo?
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
