Nájsť si v Bratislave fitko nie je žiadna veda. Miesta na cvičenie dnes nájdeš takmer na každom rohu a súperiť musia nielen cenami, ale aj vybavením či službami. Oveľa zaujímavejšie to začne byť vo chvíli, keď nechceš permanentku a hľadáš iba jednorazový vstup.
Presne v takej situácii som sa ocitla aj ja. Keďže dlhodobo nebývam na Slovensku, počas návštev Bratislavy vyhľadávam skôr menšie súkromné posilňovne. Nielenže ponúkajú komornejšiu atmosféru, ale jednorazový vstup vychádza lacnejšie ako vo veľkých sieťach.
Takto som narazila aj na Fitness Land v bratislavskej Petržalke. Stačilo však otvoriť Google recenzie a z obyčajného tréningu sa zrazu začínala črtať reportáž. „Najhoršie fitko v Bratislave. Veľmi zastaralé. Majiteľ robí aj trénera, ale očividne on sám potrebuje trénera. Na každého, kto tam príde, len zazerá a upozorňuje, čo má a nemá robiť,“ stálo v jednej recenzii.
Ďalšia nespokojná klientka opísala úplne inú skúsenosť: „Pani na recepcii dnes jasne odsegregovala ‚normálnych ľudí‘ a východniarov. Je neskutočné, že v dnešnej dobe ešte stále niekto rieši, odkiaľ pochádzajú ľudia bývajúci v Bratislave. Nechutné, už sa nevrátime.“
Po takýchto komentároch som jednoducho musela zistiť, či je Fitness Land naozaj taký katastrofálny. A tak som si zbalila veci na tréning a vyrazila do Petržalky.
Prvé minúty naznačovali, že recenzie možno preháňajú
Prvý dojem? Prekvapivo dobrý. Fitness Land pôsobí pomerne priestranne a na prvý pohľad ponúka slušný výber strojov. Na recepcii ma privítala milá pani, takže nepríjemnú skúsenosť spomínanú v jednej z recenzií som osobne nezažila.
Za jednorazový vstup som zaplatila 7 eur. Dostala som kľúčik a pani na recepcii mi ochotne ukázala, kde nájdem šatne. Aj tie ma príjemne prekvapili. Boli čisté, pôsobili moderne a nechýbalo ani veľké zrkadlo. Také, ktoré ťa vyzýva cvaknúť si fotku na Instagram, predstierajúc, že si posledných dvadsať minút nepotila krv.
Dokonca aj sprchy pôsobili oveľa lepšie, než som po prečítaní recenzií čakala. V tej chvíli som si začínala hovoriť, či internet opäť trochu nedramatizoval. Lenže potom som vošla medzi stroje… a tam sa moje pozitívne dojmy skončili.
Hrdza, staré stroje a bicykel, na ktorý som si radšej nesadla
Pri bližšom pohľade bolo jasné, že veľká časť vybavenia už má najlepšie roky dávno za sebou. Stroje pôsobili staro, z viacerých miest na mňa gánila hrdza a po manipulácii s činkami mi ostali hnedé ruky. Najhoršie na tom ale boli stacionárne bicykle. Jeden bol nepoužiteľný, keďže mu chýbali remienky na pedáloch, v druhom bola doslova diera. Veľká. Sadnúť som sa neodvážila.
Pomyselnú čerešničku na torte predstavovala reklamná obrazovka. Inzerenti si na nej môžu zaplatiť priestor a medzi reklamami som zazrela aj ponuky miestnych reštaurácií. Burgery a pizza svietiace pred očami počas tréningu sú pomerne odvážny marketingový koncept. Človek príde spáliť kalórie a obrazovka mu okamžite pripomenie, ako jednoducho ich môže dostať späť.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
