Nie každý film si dokáže nájsť svoje publikum hneď po premiére. Niekedy diváci očakávajú niečo úplne iné, inokedy film predbehne svoju dobu alebo je jednoducho zatienený kontroverziou, marketingom či veľkými očakávaniami. A potom existujú snímky, ktoré potrebujú niekoľko rokov, aby naplno ukázali, čo v nich vlastne je.
Práve takéto filmy sú dnes mimoriadne zaujímavé. Keď sa na ne pozeráme s odstupom, už ich nevnímame iba cez dobové recenzie a prvotné sklamanie.
Niektoré získali kultový status, iné začali byť oceňované za režijný rukopis, atmosféru či ambiciózne nápady. A pri ďalších si zase nová generácia divákov uvedomuje, že možno nikdy neboli také zlé, ako sa kedysi tvrdilo. Pozrime sa teda na zopár filmov, ktoré v posledných rokoch zažívajú veľkú renesanciu a stávajú sa veľkými kultovými hitmi.
Majster (2012)
Paul Thomas Anderson nikdy netočil jednoduché filmy, no Majster išiel v tomto smere ešte ďalej. Príbeh psychicky rozvráteného vojnového veterána Freddieho Quella, ktorý sa dostane pod vplyv charizmatického Lancastera Dodda, je zámerne nejednoznačný. Film rozoberá manipuláciu, vieru, závislosť a zvláštny vzťah dvoch mužov. Už pri premiére získal silné recenzie, no časť kritikov mu vyčítala práve jeho nejasnosť a chladný odstup.
S odstupom rokov však toto dielo pôsobí ešte sebavedomejšie. Oceňuje sa najmä hypnotická atmosféra, nádherná 70-milimetrová kamera a predovšetkým herecký súboj Joaquina Phoenixa a Philipa Seymoura Hoffmana. Film sa zároveň čoraz častejšie objavuje v rebríčkoch najlepších filmov 21. storočia. Dnes preto pôsobí skôr ako jedno z najprecíznejších diel Andersonovej filmografie než ako zvláštna, neuchopiteľná dráma.
Transformers (2007) – a celá Bayova trilógia
Keď Michael Bay v roku 2007 priviedol Transformers do kín, kritici mu vyčítali hlučnosť, jednoduchý príbeh, prehnaný humor a závislosť od vizuálnych efektov. Film však zároveň dokázal to, čo od veľkého letného blockbusteru potreboval – ponúkol obrovské robotické súboje, výrazný zvuk a Bayov nezameniteľný štýl. Kritické reakcie preto boli zmiešané, zatiaľ čo diváci film prijali podstatne lepšie.
Dnes sa na celú Bayovu Transformers trilógiu čoraz viac pozerá cez prizmu nostalgie. Najmä prvé tri filmy pripomínajú éru blockbusterov, ktoré sa nebáli byť hlučné, prehnané a absolútne veľkolepé. Fanúšikovia oceňujú akčné scény, geniálny dizajn robotov, geniálny zvukový dizajn, geniálnu hudbu Steva Jablonského aj obrovský vizuálny rozsah. To, čo bolo kedysi terčom kritiky, je dnes pre mnohých práve súčasťou ich nostalgického kúzla. Dokonca aj tie fóry, ktoré pravdepodobne napísal nejaký omamnými látkami ovplyvnený čudák.
Jennifer’s Body (2009)
Dnes sa o Jennifer’s Body hovorí ako o kultovom horore, no pri premiére bola situácia úplne iná. Film Karyn Kusamy podľa scenára Diablo Cody marketing predával predovšetkým ako s*xy horor s Megan Fox, čím zatienil jeho skutočné témy. V skutočnosti išlo o príbeh toxického priateľstva, s*xuality, manipulácie a dospievania. Film preto zostal do veľkej miery nepochopený a komerčne neuspel.
Čas však ukázal, že Jennifer’s Body bolo oveľa inteligentnejšie, než naznačovala jeho marketingová kampaň. Dnes sa oceňuje kombinácia hororu, čierneho humoru a výrazných ženských postáv, ale aj výkon Megan Fox. Film si vybudoval kultové publikum a čoraz častejšie sa o ňom hovorí ako o jednom z najzaujímavejších ženských hororov svojej éry. Aj jeho scenáristka Diablo Cody spätne priznala, že marketing filmu výrazne uškodil.
Dredd (2012)
Dredd je špecifický prípad, pretože kritici ho pri premiére úplne neodmietli. Mnohí ocenili brutalitu, čierny humor, vizuálnu stránku aj výkon Karla Urbana.
Napriek tomu sa filmu nepodarilo stať veľkým kinohitom a medzi širším publikom zostal pomerne neznámy. Jeho komerčný neúspech tak zatienil fakt, že išlo o veľmi poctivú žánrovku.
Práve čas jeho reputácii výrazne pomohol. Dredd dnes pôsobí ako opak mnohých súčasných akčných blockbusterov. Nepotrebuje komplikované univerzum ani desiatky postáv – ponúka jednoduchý príbeh, brutálne súboje a výraznú vizuálnu identitu. Fanúšikovia navyše dodnes oceňujú Karla Urbana, ktorý dokázal vytvoriť ikonického Dredda prakticky bez toho, aby ukázal tvár.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
