Sérioví vrahovia fascinujú filmárov už desaťročia. Nie preto, že by ich činy boli obdivuhodné, ale preto, že odhaľujú tú najtemnejšiu stránku ľudskej povahy. Niektoré filmy však zachádzajú oveľa ďalej než klasické kriminálky. Nechajú ťa sedieť pred obrazovkou s nepríjemným pocitom, že najväčšie monštrá nemusia vyzerať ako monštrá.
Ak hľadáš filmy, pri ktorých sa po záverečných titulkoch nebudeš cítiť práve najlepšie, máme pre teba poriadne temný výber. Nájdeš v ňom realistické kriminálky, psychologické nočné mory aj príbehy, ktoré sú také chladné a bezútešné, že ti na chvíľu dokážu znechutiť predstavu o ľudstve.
Niektoré z nich pritom nie sú desivé kvôli krvi, ale kvôli tomu, aké uveriteľné sú.
Zodiac (2007)
David Fincher vytvoril film, ktorý desí predovšetkým tým, že odmieta ponúknuť jednoduché odpovede. Zodiac sleduje pátranie po vrahovi, ktorý koncom 60. rokov terorizoval San Francisco, pričom oveľa viac než samotné vraždy ho zaujíma posadnutosť ľudí, ktorí sa ho snažia vypátrať. Čím viac sa prípad rozrastá, tým viac máš pocit, že z neho už nikto nedokáže uniknúť.
Najhoršie pritom nie je to, čo Zodiac urobil, ale vedomie, že jeho identita zostáva dodnes predmetom diskusií. Fincher z prípadu vytvára pomalú, paranoidnú a mimoriadne nepríjemnú detektívku, v ktorej ľudská potreba nájsť odpoveď postupne ničí životy všetkých, ktorí sa jej podriadia.
Se7en (1995)
Se7en patrí medzi filmy, ktoré ti dokážu znepríjemniť celý večer jedinou krabičkou. Dvojica detektívov pátra po vrahovi, ktorý svoje obete vyberá podľa siedmich smrteľných hriechov. Každé nové miesto činu je pritom horšie než to predchádzajúce a Fincherovo mesto pôsobí ako miesto, kde už dávno zomrela akákoľvek nádej.
Film však nie je iba zbierkou brutálnych vrážd. Je predovšetkým cynickou úvahou o tom, čo sa stane, keď človek príliš dlho sleduje najhoršie stránky spoločnosti. A jeho legendárny záver patrí medzi tie filmové momenty, po ktorých budeš ešte chvíľu len sedieť a pozerať do prázdna.
The House That Jack Built (2018)
Provokatér Lars von Trier sa rozhodol diváka postaviť priamo vedľa sériového vraha a sledovať svet jeho očami. Jack je inteligentný, cynický a úplne odtrhnutý od morálky a reality. Svoje vraždy pritom nevníma ako niečo desivé, ale takmer ako umelecké diela, ktoré si zaslúžia obdiv.
Film je nepríjemný práve preto, že ťa núti počúvať jeho racionalizácie a sledovať, ako si dokáže ospravedlniť prakticky čokoľvek. Von Trier pritom zámerne prekračuje hranice vkusu a vytvára film, ktorý nebude sedieť každému. Ak ťa však zaujíma skutočne odpudivý pohľad do mysle človeka bez empatie, toto je jedna z najextrémnejších možností.
Henry: Portrait of a Serial Killer (1986)
Ak chceš vidieť sériového vraha bez hollywoodskeho pozlátka, Henry: Portrait of a Serial Killer je mimoriadne nepríjemná voľba. Film sleduje Henryho, ktorý sa bez väčších emócií presúva životom a zabíja ľudí. Nie je geniálnym zločincom ani charizmatickým antihrdinom. Je to jednoducho človek, ktorý môže pôsobiť desivo obyčajne.
Práve táto obyčajnosť robí film takým znepokojivým. Režisér John McNaughton sa nesnaží vraha romantizovať ani vytvoriť z jeho činov atraktívnu detektívku. Namiesto toho ponúka surový pohľad na násilie, ktoré pôsobí chaoticky, nezmyselne a o to desivejšie.
Memories of Murder (2003)
Bong Joon-ho vytvoril jednu z najlepších kriminálnych drám vôbec. Memories of Murder vychádza zo skutočného prípadu sériových vrážd v Južnej Kórei a sleduje policajtov, ktorí sa snažia dolapiť páchateľa. Čím dlhšie po ňom pátrajú, tým viac sa ukazuje ich bezmocnosť a neschopnosť pochopiť, proti komu vlastne stoja.
Film je zároveň smutný, absurdný aj desivý. Bong Joon-ho sa nesústredí iba na vraha, ale aj na spoločnosť a systém, ktorý nedokáže obete ochrániť. Výsledkom je príbeh, ktorý v tebe nezanechá pocit uspokojenia z vyriešeného prípadu, ale skôr nepríjemnú prázdnotu.
Manhunter (1986)
Ešte predtým, než sa Hannibal Lecter stal jednou z najznámejších filmových postáv, objavil sa v Manhunterovi Michaela Manna. Hlavným protivníkom je však Francis Dollarhyde, ktorého pátranie po ďalších obetiach privádza detektíva Willa Grahama na hranicu vlastnej psychiky.
Film je chladný, štýlový a zvláštne hypnotický. Mann ukazuje, že najväčším nebezpečenstvom pri vyšetrovaní sériového vraha nemusí byť samotný zločinec, ale moment, keď sa vyšetrovateľ začne príliš približovať jeho spôsobu uvažovania.
I Saw the Devil (2010)
Juhokórejský thriller I Saw the Devil vezme klasický príbeh o sériovom vrahovi a otočí ho naruby. Keď brutálny vrah zavraždí mladú ženu, jej snúbenec sa rozhodne, že ho nebude jednoducho hľadať. Chce ho nájsť, potrestať a postupne mu vrátiť všetko utrpenie, ktoré spôsobil.
Lenže pomsta má svoju cenu. Film postupne rozmazáva hranicu medzi lovcom a korisťou a kladie nepríjemnú otázku: čo sa stane, keď sa človek v snahe zničiť monštrum začne sám meniť na jedno? Výsledkom je brutálny a emocionálne vyčerpávajúci zážitok.
Angst (1983)
Rakúsky film Angst patrí medzi najznepokojivejšie portréty násilia, aké kedy vznikli. Režisér Gerald Kargl sleduje psychopatického vraha, ktorý je po prepustení z väzenia posadnutý jedinou vecou – opäť niekoho zabiť. Film pritom takmer úplne rezignuje na klasické rozprávanie a namiesto toho ťa necháva nepríjemne blízko pri jeho myšlienkach a činoch.
Najhoršie na Angst je, ako veľmi sa snaží odstrániť akýkoľvek odstup medzi divákom a vrahom. Kamera sa pohybuje tesne pri postavách, hudba vytvára klaustrofobickú atmosféru a násilie pôsobí chaoticky a bez akejkoľvek filmovej príťažlivosti. Nie je to film, pri ktorom sa budeš báť, že vrah vyskočí spoza rohu. Skôr budeš dúfať, že už konečne odídeš z jeho hlavy.
