Práca v divadle so sebou prináša momenty, na ktoré nikto zo zúčastnených do smrti nezabudne. Stačí nekontrolovaná sekunda, chybné rozhodnutie či nešťastná náhoda a umelecké úsilie sa v okamihu premení na surový boj o prežitie.
Svoje o tom vie aj Milan Ondrík, ktorého neváhanie na scéne takmer stálo zdravie a život. Na jednu z takýchto skúseností si zaspomínal v podcaste Hovory s Timeou, v ktorom porozprával o momente spred dvoch rokov, keď sa zmenil na horiacu fakľu.
Treba poznamenať, že riziko nebezpečných kúskov si diváci často uvedomia až vo chvíli, keď zlyhá technika či ľudský faktor. Aj tento moment častokrát sprevádza zmätok, keďže niekedy to môže na začiatku pôsobiť, akoby išlo o vopred plánovanú súčasť vystúpenia. Keď sa však namiesto očakávaného potlesku ozve výkrik zhrozenia, hranica medzi divadelným spektáklom a reálnou tragédiou úplne mizne. Ondríkov príbeh je mrazivou pripomienkou toho, aká tenká býva čiara medzi umením a pohromou.
Ako informoval web Topky.sk, k nehode prišlo počas hosťovania s divadlom Teatro Tatro v hre Majster a Margaréta, kde stvárňoval diabolskú postavu kocúra. „V druhej časti na maringotke vnútri fúkam oheň. A ja som zhorel proste. Ja som zle fúkol a začal som horieť na maringotke pred divákmi a nevedel som sa uhasiť,“ zaspomínal si na kritické sekundy Ondrík.
Následky ohnivej pasce boli katastrofálne a vyžiadali si okamžitú hospitalizáciu v Ružinove na špecializovanom pracovisku pre popáleniny. „Mal som zhorenú tvár, viečka, všetko, líca, komplet, vlasy, popáleniny,“ vysvetlil rozsah zranení s tým, že pre obväzy pripomínal živú múmiu.
Milan Ondrík a psychické peklo v nemocnici
Užehnané zranenia a pobyt na lôžku znamenali pre energiou nabitého herca psychické peklo. Myšlienky na najhoršie striedal nepokoj, ktorý neunikol ani zdravotnému personálu. „Pán Ondrík, vy ste trošku ADHD, nie?“ opýtala sa ho údajne sestra na izbe, na čo jej okamžite odvetil: „Ja neviem, čo som… ja tu neviem byť.“ Vystrašený zo svojho stavu dokonca otvorene priznal: „Ja som myslel, že zomriem.“
Ťažká životná skúška napokon herca priviedla k úplne novej životnej filozofii. Musel sa totiž naučiť niečo, čo preňho bolo dovtedy nemysliteľné. Tým niečím sa stalo spomaliť, oddychovať a ustáť vynútený pokoj. „A to bola pre mňa tiež škola, že som sa učil: pokoj, pokoj, pokoj,“ vysvetlil Ondrík.
Jeden z najvýraznejších slovenských hercov našich čias?
Milan Ondrík patrí medzi najvýraznejšie tváre slovenského herectva už viac ako dve desaťročia. Po štúdiu na VŠMU pôsobil v Divadle Andreja Bagara v Nitre a od roku 2011 je členom Činohry SND. Na divadelných doskách stvárnil množstvo výrazných postáv a za svoje výkony získal aj prestížne ocenenia vrátane Ceny Nadácie Tatra banky, Slnko v sieti či Ceny Literárneho fondu.
Veľké meno si vybudoval aj vo filme. Zažiaril v snímkach ako Eva Nová, Nech je svetlo, Otec či Ema a smrtihlav, pričom za Nech je svetlo získal cenu za najlepší mužský herecký výkon na festivale v Karlových Varoch. Jeho schopnosť presvedčivo stvárniť psychologicky náročné a často veľmi temné postavy z neho postupne urobila jedného z najrešpektovanejších hercov svojej generácie.
Obrovský divácky úspech mu následne priniesla dvojica Miki a Černák, v ktorej stvárnil mafiána Mikuláša Černáka. Ondrík však nezostal iba pri komerčných hitoch a naďalej strieda veľké filmové projekty s náročnejšími dramatickými úlohami. Práve kombinácia divadelných skúseností, množstva ocenení, výrazných filmových postáv a schopnosti zaujať široké publikum z neho robí jedného z najvýraznejších slovenských hercov modernej doby.
Najnovšie si ho diváci môžu užiť vo filme Bojovník, v ktorom stvárňuje ostrieľaného zápasníka s ponurou minulosťou. Ondrík dáva do svojich úloh úplne všetko a báda nielen vo vonkajšom svete svojich postáv, ale aj vnútornom. „Baví ma byť charakterovým hercom – meniť sa nielen fyzicky, ale aj vnútorne a emocionálne,“ povedal nedávno v našom rozhovore.
