Susedské nažívanie v paneláku dokáže človeku do života pričarovať nejednu netradičnú situáciu. Niekedy sa vďaka obyvateľom našej bytovky dokážeme ocitnúť v rozprávke. Stáva sa to napríklad, keď sa rodina od vedľa príde podeliť o dezert s prísne stráženou receptúrou či najnovšiu radostnú novinku.
Niekedy stačí, aby nám skupina malých detí vyčarovala úsmev na tvári po tom, ako prejaví kúsok normálnosti a namiesto hľadenia do telefónov loví pod oknami hmyz či zanietene hrá akúsi hru s papekmi.
Potom tu však máme aj odvrátené stránky takéhoto komunitného nažívania. Hluk, rachot, nahlas pustená hudba, agresívne hádky ozývajúce sa po celom paneláku, boj o vešiaky vo vnútrobloku alebo aj záplava ostrihaného ochlpenia na schodisku. Obe stránky tohto života vedia byť neskutočne rozmanité a originálne, no zvláštnosťou je, že takmer každý, koho sa opýtame, nám vie povedať aspoň jeden príbeh o konfrontácii s problémovým susedom.
Dobrý sused nie je až takou archetypálnou postavou ako ten zlý. Nie každý sused, ktorý vyhľadáva konflikt, však musí mať zlý úmysel. Možno má plné právo na to, aby vyvádzal to, čo vyvádza, len nech dosiahne spravodlivosť.
Niekedy má problémy, o ktorých my nemáme ani poňatia, a jeho motivácie by nám náš pohľad naňho určite zmenili. V niektorých prípadoch však správanie susedov prekračuje všetky hranice. Obyčajné spolunažívanie v jednom paneláku sa vtedy postupne mení na námet z hororovej filmovej série Insidious či „legendárneho“ slovenského seriálu Susedské prípady.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom oknePráve takýto námet sa v posledných týždňoch odohráva aj v mojom živote. Obvykle ti na EMEFKA prinášame články s rôznymi experimentmi, návštevami ojedinelých podnikov či texty o filmoch a memečkách. Tentokrát som sa priamo rozhodol opísať moju a priateľkinu skúsenosť so susedou, ktorá nás sleduje a už stihla moju priateľku aj dvakrát konfrontovať vo veľmi dramatickom a prehnanom štýle.
Psy, susedia a sledovanie
Aké je teda rozloženie šachovnice? Priateľku navštevujem na strednom Slovensku každý víkend, pričom počas tohto času chodievame venčiť dvoch našich psov. Jeden z nich je môj, druhý je jej.
Ide o veľmi učenlivých, inteligentných a takmer identicky vyzerajúcich psov, konkrétne sučku a psa. Chodíme s nimi na výlety, tréningy a s tým jej dokonca aj na výstavy, kde si svojím správaním a krásou získal už desiatky ocenení. Obaja si sem-tam zabrešú, keď zvonku počujú iné psy. Inak však doma pokojne ležia a vyčkávajú, dokým si s nimi vybehneme von, čo sa deje ráno, poobede a večer.
Ja som však obvykle prvú polovicu pracovného týždňa preč. Priateľka chodí taktiež do práce, čiže sa stáva, že príde domov neskoršie večer. Psíky na ňu v tom prípade musia počkať doma. Všetko bolo v absolútnom poriadku, systém fungoval na jednotku a nikto sa nikdy na nič nesťažoval. Až dokým do hry nevstúpila mysteriózna postava spoza závesu.
Priateľka sa postupne priznala, že pani bývajúca pod nami ju sleduje pri venčení spoza okna. Najprv išlo len o jednoduché spozorovania. Neskôr to došlo do bodu, kedy moja priateľka podišla bližšie k oknu, za ktorým sedela neznáma staršia žena, a pozdravila sa jej – no odzdravenie neprišlo.
Celá táto netradičná situácia sa začínala vyvíjať do ešte kurióznejších smerov. Uvedomil som si totiž, že ja som túto pani nikdy v okne nevidel. Priateľka mi napokon ukázala aj video, ktoré nenápadne nasnímala, a bolo na ňom vidno, ako stará žena za oknom hľadí priamo na ňu a zamáva jej. Už to začínalo vyzerať tak, že pôjde len o nevinné, no nervozitu naháňajúce pozeranie sa na psy. Potom však prišiel zvrat.
Konflikt na schodisku
Priateľka mi jedného rána plná adrenalínu zavolala, že ju stará pani konfrontovala na schodisku. K stretu došlo, keď išla venčiť, a pôsobilo to tak, že si ju dôchodkyňa počkala vo svojich dverách. Ľudia sa vedia baviť rôznymi spôsobmi, no to, čo spustila staršia žena, by sa dalo opísať ako blúznenie.
Okrem iného sa rozohnene pýtala mojej priateľky na to, či si doma robíme útulok, či si tie psy požičiavame, lebo vidí, že máme každým dňom iného, akoby sme každý víkend obmenili 20 psov.
Ako si určite spomínaš, vyššie som napísal, tieto dva psy vyzerajú takmer identicky, čiže je ťažké si predstaviť, že by sa ich dalo zameniť za iného psa či za iné plemeno. Analýze sa nevyhlo ani samotné venčenie, ktoré podľa nej vykonávame príliš krátko.
Jej verbálne vzbĺknutie znelo tak, akoby si každé jedno venčenie stopovala a mala detailne rozpísané to, kto na ako dlho chodí so psami von. Ak už toto neznie absurdne, tak už neviem čo. Pokúšať sa vysvetliť jej, že chodiť so psami na polhodinovú prechádzku uprostred pekelných letných horúčav nie je dobrý nápad, by bolo márne.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
