Získali Oscara, doma ich umlčali. Temný príbeh zakázaných slovenských filmov a zničených kariér

Ak si posledné roky hovoríš, že slovenská kinematografia netočí nič zaujímavé, na jednej strane ti musíme pripomenúť, že slovenskí tvorcovia stále tvoria veľmi kvalitné diela. K najvýraznejším autorským slovenským filmom sa však divák často dostane najmä cez menšie kino, festival alebo internet. V multiplexoch totiž musia súperiť s výrazne propagovanejšími a finančne podstatne silnejšími titulmi amerických štúdií.

Tvorcovia našej kinematografie získavali medzinárodné ocenenia, ich diela sledovali na prestížnych festivaloch a jeden film dokonca priniesol Československu historického Oscara. Potom však prišla krutá okupácia, ešte krutšia normalizácia a obdobie, počas ktorého bolo niekedy bezpečnejšie nevytvoriť nič, než nakrútiť príliš dobrý film.

Niektoré snímky zmizli z kín, iné skončili odložené na celé desaťročia. Režisérov presúvali k dokumentom či dabingu, hercom zadržiavali pasy a ľudia, ktorí predtým reprezentovali kultúru svojej krajiny, zrazu boli násilne vytlačení na okraj kultúrneho života.

Nešlo pritom iba o filmy otvorene kritizujúce komunistickú moc. Režimu mohla prekážať aj prehnane uvoľnená poézia, trošku extravagantnejšia sloboda, letmá pripomienka okupácie alebo obyčajní ľudia, ktorí nevyzerali dosť spokojne na to, aby sa hodili do oficiálneho obrazu socialistickej spoločnosti. Socializmus nemal v obmedzovaní slobody žiadne hranice.

Oscar, ktorý režisérov pred režimom neochránil

Dňa 18. apríla 1966 zaznel v americkom meste Santa Monica názov filmu, ktorý zmenil dejiny československej kinematografie. Obchod na korze režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film.

Donedávna išlo o jedného z dvoch Oscarov spájaných so Slovenskom, no nedávno to zmenila mladá režisérka Rebeka Bizubová, ktorá vyhrala študentského Oscara za svoj film Spoveď. Predtým si študentského Oscara prevzal ešte aj Slovák Ľubomír Kocka za film Obedár z roku 2009. Späť však k Obchodu na korze.

Príbeh Tona Brtka, ktorého počas vojnového slovenského štátu ustanovia za arizátora obchodu starej židovskej vdovy, si získal srdcia divákov ďaleko za hranicami Československa. Jozef Kroner a poľská herečka Ida Kamińska vytvorili dvojicu, ktorej tragédia dodnes patrí medzi najsilnejšie momenty domácej kinematografie.

Kronera na Oscary nepustili

Za medzinárodným úspechom sa však skrývala aj zvláštna absurdita. Jozef Kroner sa síce zúčastnil na premiére filmu v New Yorku, no na samotné udeľovanie Oscarov sa už nedostal. Ako uvádza web TASR, na letisku mu mal komunistický funkcionár oznámiť, že do Spojených štátov tentoraz pocestuje pracovníčka Filmexportu.

Predstav si, že hráš hlavnú úlohu vo filme ocenenom Oscarom, ale na najdôležitejší večer jeho existencie neodletíš, pretože štátny štát rozhodne, že vhodnejším reprezentantom bude niekto úplne iný. Čistá katastrofa.

Samotná cena však ešte neznamenala okamžitý konflikt s režimom. Problémy Kadára a Klosa mali hlbšie korene a ďalší zásadný zlom priniesla až okupácia Československa v roku 1968. Po nej Ján Kadár emigroval do Spojených štátov a Obchod na korze začal byť počas normalizácie zamlčiavaný.

Kedy sa teda film vrátil späť divákom? Nuž, pre filmové kluby ho znovu uvoľnili už v marci 1989, teda ešte pred pádom režimu. V trezore sa teda nachádzal skoro 20 rokov. Krajina, ktorá sa mohla pýšiť historickým Oscarom, napokon vlastným divákom dlhé roky komplikovala prístup k filmu, ktorý jej ho priniesol.

A nešlo ani zďaleka o najtvrdší zásah. Jedného budúceho oscarového režiséra predtým poslali pracovať na stavbu, ďalšieho tvorcu odsunuli na takmer dve desaťročia do dabingu a výnimočný slovenský filmár zomrel vo veku 36 rokov bez toho, aby dostal šancu naplno rozvinúť svoj talent.

Režisér s Oscarom kedysi skončil s krompáčom v rukách

Elmar Klos poznal metódy komunistického režimu dávno predtým, ako sa jeho meno spojilo s oscarovou soškou. Podľa spomienok jeho syna ho začiatkom päťdesiatych rokov vyradili z filmovej práce a poslali na stavbu takzvaného Mosta inteligencie v Prahe.

Išlo o miesto, kde končili aj politicky nepohodlní intelektuáli. Klos, dovtedy človek pohybujúci sa vo svete scenárov a réžie, zrazu pracoval s krompáčom. Podľa synovho svedectva sa fyzicky zrútil a rodina sa ocitla vo vážnych finančných problémoch.

Ďalší zásah prišiel po satirickom filme Tři přání z roku 1958. Snímka sa dotkla nedostatkov socialistickej spoločnosti a po filmárskej konferencii v Banskej Bystrici v roku 1959 Kadárovi a Klosovi zakázali pracovať na hraných filmoch. Zákaz však netrval neprerušene celé ďalšie desaťročie a už v roku 1963 nakrútili film Smrt si říká Engelchen a neskôr nasledoval aj Obchod na korze.

Po oscarovom úspechu dvojica vytvorila ešte spoločnú snímku Touha zvaná Anada. Vznikala v rokoch 1968 a 1969, premiéru mala až v roku 1971. Ďalšie plány však narušila normalizácia.

Podľa Klosovho syna sa medzi zmarenými projektmi nachádzala aj adaptácia Války s mloky, na ktorej sa mal podieľať taliansky producent Carlo Ponti. Klos napokon prišiel o možnosť nakrúcať aj vyučovať na FAMU. Oscar ho tak pred domácimi a nekompromisnými politickými previerkami neochránil.