Zem sa trhala, voda brala domy a z neba padali lietadlá. Slovenské katastrofy, o ktorých sa dnes takmer nehovorí

Zábery z ničivej povodne na hranici Nepálu a Tibetu v posledných dňoch obleteli celú Zem a naďalej odhaľujú následky hrozivej prírodnej katastrofy, s ktorou nemali obyvatelia zmietnutých dedín čo urobiť. Mohutná masa vody, bahna a skál zmietla domy, cesty aj mosty a zanechala za sebou stovky mŕtvych a tisíce nezvestných.

Podľa prvotných zistení spustilo bleskovú povodeň zrútenie obrovskej masy ľadu, skál a pôdy v Himalájach. Záchranné práce na mieste komplikuje katastroficky poškodená infraštruktúra a hrozba ďalšej povodne, ktorú môže spôsobiť prírodná hrádza vytvorená zosuvom. Ľudia snažiaci sa pomáhať dotknutým oblastiam tak pracujú v neustálom tlaku, pričom zábery z rôznych kamier a telefónnych záznamov naháňajú hrôzu po celom svete.

Pri podobných záberoch môžeme nadobudnúť pocit, že takéto katastrofy sa odohrávajú iba niekde ďaleko. Slovensko predsa nemá oceán ani ľadovce porovnateľné s Himalájami. Naša história však ukazuje, že ani územie dnešného Slovenska nebolo pred ničivými živlami a tragickými nehodami uchránené.

Rozvodnený Dunaj kedysi premenil Žitný ostrov na obrovské jazero, lavína pochovala takmer celú osadu a zemetrasenie zničilo veľkú časť Komárna a treba spomenúť aj pády lietadiel, priemyselné havárie či tragédie verejnej dopravy. V tomto článku sa pozrieme na prípady, ktoré nie sú rebríčkom utrpenia, ale pripomienkou udalostí, ktoré svojho času poznala celá krajina, no dnes o nich často hovoria už iba pamätníky a poslední svedkovia.

Zemetrasenie, ktoré zničilo Komárno

Skoro ráno 28. júna 1763 zobudil obyvateľov Komárna mohutný otras. Zem sa mala chvieť približne štyri minúty. Padali kostoly, meštianske domy aj časti opevnenia a v pôde sa otvárali široké trhliny. Zemetrasenie podľa rôznych zdrojov dosiahlo intenzitu ôsmeho až deviateho stupňa stupnice MSK-64 a jeho magnitúda sa odhaduje na 5,8. Zničených bolo sedem kostolov a 279 domov, poškodená bola aj väčšina ostatných stavieb.

Dlhé roky sa uvádzalo 63 mŕtvych a 102 zranených. Novšie skúmanie záznamov však naznačuje, že obetí mohlo byť podstatne viac. Historik Róbert Kysel upozornil, že predošlé číslo vychádza najmä z katolíckych prameňov a nezahŕňa všetky vierovyznania. Skutočný počet mŕtvych sa preto mohol pohybovať medzi 200 až 300, informoval pred pár rokmi web STVR. Komárno neskôr obnovili, no udalosť zostáva najničivejším historicky zdokumentovaným zemetrasením na našom území.

Lavína v Rybô pochovala pätnásť detí

Staré Hory si dnes väčšina ľudí spája s pokojnou horskou obcou ukrytou medzi svahmi Veľkej Fatry. Hlbšie v Hornojeleneckej doline sa však nachádzala aj malá lesnícka osada Rybô, tvorená niekoľkými domami stojacimi priamo pod svahmi Krížnej. Práve toto miesto sa vo februári 1924 zapísalo do histórie spôsobom, aký si jeho obyvatelia nedokázali predstaviť ani v najhoršom sne.

Večer 6. februára už rodiny odpočívali vo svojich domoch, keď sa nad osadou uvoľnila obrovská masa snehu. Lavína prekonala približne 2,5 kilometra a výškový rozdiel 760 metrov. Jej objem sa odhaduje na 2,4 milióna kubických metrov a hmotnosť na 600-tisíc ton. Zničila tri domy, ďalšie dva poškodila a nános miestami dosiahol výšku až 35 metrov.

Pod snehom zostalo 22 ľudí. Štyroch sa podarilo zachrániť, no osemnásť obyvateľov zahynulo – pätnásť z nich boli deti. Podľa webu Strediska lavínovej prevencie zostával sneh v doline ešte počas leta.

K tragédii prispelo silné sneženie, vietor aj čiastočne odlesnený svah, miestni navyše nemali lavínové sondy, vyhľadávacie zariadenia ani záchranárske vrtuľníky. Susedov a príbuzných tak museli vyhrabávať pomocou lopát a vlastných umrznutých rúk.

Keď sa Žitný ostrov zmenil na jazero

V júni 1965 nebolo na Žitnom ostrove miestami možné rozoznať, kde sa končí Dunaj a začína pevnina. Pod súvislou hladinou zmizli polia, cesty aj celé obce a z bežne pokojnej krajiny sa stalo obrovské vnútrozemské more. Niektoré dediny kvôli tomu zostali odrezané od okolia na celé týždne.

Katastrofe predchádzala mimoriadne daždivá jar a topenie snehu v Alpách. Dunaj zostával dlhý čas vysoko, voda podmáčala ochranné hrádze a na viacerých miestach sa objavovali priesaky. Hoci ich vojaci, vodohospodári a dobrovoľníci spevňovali, rieku sa napokon zastaviť nepodarilo. Pri čítaní týchto riadkov pravdepodobne premýšľaš nad tým, ako hladina Dunaja zas v posledných mesiacoch klesla až do bodu, keď ľudia začali na jeho dne objavovať rôzne vraky, kostru mamuta a spiace výbušniny. Toto bol však úplne opačný prípad.