Jednou nohou v Paríži, druhou v Prahe. Presne tak aktuálne žije 22-ročná Slovenka Emma Benková, ktorá však neverí, že domov je miesto. Podľa nej si ho každý nosí v sebe.
Najväčšia francúzska metropola si ju nezískala hneď. Po prvej návšteve jej, v porovnaní s vysnívaným Londýnom, prišiel veľmi ponurý, a ani vo sne by jej nenapadlo, ako veľmi sa doň napokon zamiluje. Dnes si nedokáže predstaviť, že by žila bez neho. Adoptovala si francúzsku kultúru, navnímala ich zvyklosti a ako sama vraví, s inými mužmi než s Francúzmi už ani nerandí.
Hoci si žije svoju súkromnú verziu seriálu Emily in Paris, sama priznáva, že život v tomto meste nie je vždy rozprávkový. Musela sa vysporiadať s bývaním v nebezpečnej štvrti, nepríjemnými dotykmi v metre aj finančnými komplikáciami, ktoré dnes sužujú väčšinu mladých. Ako to všetko zvládla? To sa dočítaš v nasledujúcich riadkoch.
Ahoj, v prvom rade ďakujeme, že s nami páchaš tento rozhovor. Povedz nám na úvod, čo ťa priviedlo práve do Paríža? Išlo o dlhodobý plán alebo skôr spontánne rozhodnutie?
Ako malej by ste mi v izbe našli Big Ben a červenú telefónnu búdku, takže Paríž plánom určite nebol. Bol to Londýn. Dokonca ani počas prvej návštevy Paríža sa žiadna láska na prvý pohľad nekonala. V porovnaní s Londýnom mi prišiel akýsi tmavý, bez energie.
Do Paríža ma priviedol jazyk a vzťah k móde, ktorý som klopkajúcimi papučami prejavovala už odmalička. (smiech) Ako 16-ročná som sem za jazykovou školou vycestovala úplne sama. Zbalila som si teda ružový kufor, kúpila letenky a veľmi rýchlo zistila, že „pouličná“ francúzština znie úplne inak ako tá, ktorú som poznala dovtedy. Bývala som v gete, normálna bageta mi nechutila… a predsa som sa do toho Paríža zaľúbila.
Cítim sa tu totiž slobodná, inšpirovaná a úplne sama sebou. Mám pocit, akoby mi toto mesto potichu tlieskalo. V Paríži si môžem obliecť outfit, ktorý možno niekomu príde príliš extra, môžem si pospať do desiatej, lebo to spoločnosť akceptuje. Croissant si dám aj niekoľkokrát do dňa, absolútne bez výčitiek a akéhokoľvek zamyslenia sa nad tým, čo je proteín. (smiech)
S akými predstavami si do Paríža prichádzala a nakoľko sa stretli s realitou?
Ako 16-ročná som prišla do Paríža, so spomínaným ružovým kufrom, študovať jazyk. V tom čase začal vychádzať seriál Emily in Paris, takže asi máte predstavu, ako som si toto mesto vykresľovala. Lenže potom som pristála a zistila, že bývam v gete. (smiech)
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneDanú hosťovskú rodinu som si vybrala, pretože bola v tom čase finančne najdostupnejšia. Vôbec som nevedela, k čomu sa upisujem. Domov som musela chodiť pred piatou večer, a keďže som na každom kroku pútala pozornosť, radšej som nosila slnečné okuliare a rúško. Raz sa ma tam pokúsili dokonca okradnúť. Domov som sa vrátila s modrinami…
Aj samotná rodina bola po kultúrnej stránke na míle vzdialená tomu, čo som poznala. Večerali sme po desiatej večer a niečo ako rodinný čas tam neexistoval. Musela som pochopiť, že každý stojí sám za seba. Celá táto skúsenosť ma naučila úplnej samostatnosti. Sama som totiž musela porozumieť parížskemu metru, ubrániť si kabelku a stať sa na ulici inkognito.
Dodnes však chodím do Paríža aj s ružovým kufrom, aj s ružovými okuliarmi. A ten život à la Emily in Paris si tu naozaj žijem.
Čím sa dnes v Paríži živíš a ako si sa k tejto práci dostala? Mala si problém nájsť si prácu ako Slovenka a zohrala veľkú úlohu francúzština?
Živím sa ako freelancerka v oblasti marketingu, ktorý zároveň stále študujem. To mi poskytuje veľa slobody, preto viem cestovať a pritom pracovať. Treba ale povedať, že sa s tým spája aj veľa neistoty. Mojím druhým svetom sú, samozrejme, moje sociálne siete. Tam dennodenne komunikujem so svojou komunitou, ktorej ukazujem svet mojimi očami.
Po francúzsky hovorím dobre… teda ak si odmyslíme skutočnosť, že namiesto toho, aby som povedala slovo kačka, stále niekoho nechtiac urazím. Znalosť jazyka je určite obrovskou výhodou. Ja pracujem ako freelancerka, ale keby som sa chcela uchádzať o klasické zamestnanie, bez francúzštiny by ma nevzali. Tiež viem, že by predo mnou uprednostnili Francúza len preto, že je to Francúz.
Čím lepšie vie človek po francúzsky, tým viac ho rešpektujú samotní Francúzi. Musím ale povedať, že sa mi ešte nestalo, aby sa so mnou niekto domáci odmietol rozprávať anglicky.
Koľko dnes platíš za bývanie a čo za túto sumu človek v Paríži reálne dostane?
Obávam sa, že tak ako kdekoľvek inde, aj v Paríži sa ceny nájmov stále zvyšujú. Pre mňa to bolo ešte o to náročnejšie, že som si chcela nechať aj byt v Prahe, a teda musím platiť naraz dva nájmy v dvoch veľkých metropolách. Obdobie hľadania podnájmu som preplakala.
Keďže život v nebezpečnej štvrti som už mala vyskúšaný, vedela som, čo hľadám a čo určite nechcem. Nakoniec som sa rozhodla pre malé štúdio na okraji mesta. Za 17 m2 pýtali 820 eur. Pri hľadaní bývania tiež treba rátať s výdavkami za tzv. garanta, ktorý za vás v prípade nezaplatenia nájmu ručí. Tieto poplatky sa pohybujú v stovkách eur.
Koľko ťa približne stojí bežný mesiac v Paríži, keď započítaš nájom, energie, potraviny, dopravu a voľný čas?
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
