Slovák Igor pracuje ako dôstojník na nákladnej lodi: Keď v šesťmetrových vlnách zlyhal motor, prehral sa mu život pred očami

Práca na nákladnej lodi môže na prvý pohľad pôsobiť ako dobrodružstvo. Človek sa plaví cez oceány, navštevuje vzdialené krajiny a sleduje východy slnka na miestach, kam sa väčšina ľudí nikdy nedostane. Za romantickou predstavou sa však skrývajú mesiace odlúčenia, stres aj obrovská zodpovednosť. Posádka musí byť pripravená na poruchy, požiare, extrémne počasie aj ľudské zlyhanie.

Slovák Igor, ktorého na Instagrame nájdeš pod profilom world_of_seafarer, pracuje ako prvý námorný dôstojník, teda Chief Officer, na nákladnej kontajnerovej lodi. Dohliada na trasu, posádku, technický stav paluby, stabilitu a bezpečnosť plavidla. V prístave zodpovedá aj za nakladanie a vykladanie kontajnerov či dopĺňanie paliva a zásob.

K netradičnej profesii sa dostal viac-menej náhodou. Počas vysokej školy objavil inzerát na námornú školu v Bratislave a rozhodol sa, že jej dá šancu. Na mori pracuje od roku 2010, pričom tri mesiace trávi na lodi a ďalšie tri doma. Polovicu roka tak pracuje tisíce kilometrov od rodiny a druhú polovicu má voľno.

V rozhovore nám prezradil, ako vyzerá deň prvého dôstojníka, čo sa stane, keď loď v šesťmetrových vlnách príde o motor, ako námorníci zvládajú odlúčenie a či je táto práca skutočne taká lukratívna, ako si mnohí predstavujú.

Ako sa Slovák zo strednej Európy dostane k práci na mori? Bola to náhoda alebo detský sen?

Počas štúdia na vysokej škole som si na internete hľadal prácu a našiel inzerát, že sa v Bratislave otvára súkromná námorná škola. Dovtedy som nad takou profesiou neuvažoval, ale ponuka ma zaujala a niečo mi hovorilo, aby som to skúsil. Predstava každodenného sedenia v kancelárii za počítačom ma príliš nelákala, a tak som školu absolvoval.

Bola to teda náhoda a vedomé rozhodnutie v jednom. Za detský sen som to nepovažoval, no mama neskôr našla starú fotografiu, na ktorej sa ako dieťa hrám s loďkou na Šírave. Možno ním napokon predsa len bol.

Čo vás po príchode do zahraničia prekvapilo v každodennom živote?

Keď som bol mladší a veľa som necestoval, myslel som si, že v krásnych turistických destináciách by sa muselo skvelo žiť. Keď sa však stanete súčasťou každodenného života v cudzej krajine, pochopíte, že to už nie je dovolenka. Za miestami z katalógov sa skrýva obyčajný život a ľudia tam riešia podobné problémy ako my na Slovensku.

Akých ľudí stretávate na lodi? Spoznali ste niekoho s mimoriadne silným príbehom?

Pracoval som s Indmi, Rumunmi, Poliakmi, Ukrajincami, Rusmi, Filipíncami, Nemcami, Dánmi, Holanďanmi aj Slovákmi. Každý je iný, presne ako doma.

Nedávno mnou otriasol príbeh filipínskeho námorníka, ktorému zabili otca. Vyšetrovanie ukázalo, že vraždu si za 50 dolárov objednal jeho vlastný brat, aby získal ich spoločnú firmu iba pre seba. Z jeho rozprávania vyplynulo, že hodnota ľudského života môže byť v tamojšom prostredí veľmi nízka. Keď ste celé mesiace s ľuďmi z rôznych kútov sveta, dostanete sa aj k príbehom, s akými by ste sa doma pravdepodobne nikdy nestretli.

Ako vyzerá váš bežný deň na lodi?

Závisí od toho, či sa plavíme, kotvíme alebo sme v prístave. Počas plavby si službu na mostíku delia traja dôstojníci, pretože musí byť monitorovaný 24 hodín denne. Ja slúžim od 4.00 do 8.00 a potom od 16.00 do 20.00. Kontrolujem naplánovanú trasu, ostatné plavidlá, počasie a lodné systémy. Zjednodušene povedané, „šoférujem“ loď.

Okrem toho odpracujem dve až tri hodiny nadčasov. Námorníkom rozdeľujem prácu a dohliadam na údržbu paluby. Loď je zo železa a slaná voda je agresívna, preto neustále odhrdzujeme a natierame jej časti. Kontrolovať musíme aj navijaky, žeriavy, záchranné člny a ďalšie mechanizmy.

Zodpovedám tiež za stabilitu a stav lode. Sledujem zásoby a palivo a podľa potreby dávam prečerpávať vodu v balastných nádržiach, aby bola loď správne vyvážená. V prístave mám na starosti nakladanie a vykladanie, plánovanie nákladu a koordináciu dopĺňania paliva a zásob. Oficiálne slúžim od 8.00 do 17.00, ale pre ostatných dôstojníkov, ktorí pracujú v režime šesť hodín služby a šesť hodín voľna, som neustále na zavolanie. Všetko koordinujem s kapitánom a prvým strojným dôstojníkom.

Kde sa romantická predstava dobrodružstva na mori stretáva s realitou?

Veľa závisí od toho, či ste na jachte, katamaráne, osobnej, prieskumnej alebo nákladnej lodi. Spočiatku mi táto práca pripomínala dobrodružstvo a slobodu, no časom sa z nej stala práca ako každá iná.

Stále však zažívam veci, ktoré na pevnine neuvidíte. Plavíme sa cez oceány, obchádzame búrky a s 360 metrov dlhou loďou sa vyhýbame tisíckam rybárov v Čínskom mori. V Číne som sledoval, ako loď obsluhuje deväť žeriavov naraz a každý zdvíha dva veľké kontajnery.

Romantiku rýchlo vystrieda stres, keď sa spojí zlé počasie, hustá premávka, rybári ignorujúci pravidlá a prísny prístavný harmonogram. Vtedy nie je priestor na chybu a tlak na psychiku môže byť obrovský. Človek si uvedomuje, že nezodpovedá iba za loď a náklad, ale aj za ľudí na palube.

Čo je na živote na mori najťažšie a ako zvládate mesiace s rovnakými ľuďmi?

Najhoršie je odlúčenie od rodiny, najmä keď máte malé deti a nevidíte ich rásť. Po troch mesiacoch sa vrátite a doma nájdete trochu iného človiečika. O chvíle, ktoré medzitým prežil, ste prišli.

Na lodi nás býva približne 23 a posádka sa priebežne mení. Ponorkovú chorobu som nikdy nezažil. Uvedomujem si, že spolu musíme stráviť dlhší čas, preto sa snažím byť tolerantný a ku každému si nájsť cestu.

Prvý dôstojník či kapitán je v podstate manažér a musí vedieť s ľuďmi fungovať. Tri mesiace sa dajú zvládnuť a niektorých kolegov už potom nikdy neuvidíte. Horšie by pre mňa bolo sedieť roky v kancelárii s rovnakými ľuďmi. Zvyknúť sa na to dá, ale táto práca určite nie je pre každého.

Je práca na lodi taká lukratívna, ako si mnohí Slováci myslia?

Dnes už nie je taká lukratívna, ako si ľudia predstavujú. Plat dostávame iba počas pobytu na lodi. Kontrakty fungujú prevažne v režime troch mesiacov na mori a troch doma.

Výhodou je, že pracujem iba polovicu roka. Podobné peniaze by sa dali zarobiť aj na pevnine, no človek by nemal tri mesiace vkuse na rodinu, oddych a vlastné projekty. Za tento režim však platíme časom, ktorý nemôžeme stráviť s blízkymi.

Zažili ste situáciu, pri ktorej ste si povedali, že ju už nikdy nechcete zopakovať?

V Biskajskom zálive sme počas zlého počasia prišli o motor. Boli sme na malej lodi a okolo nás boli šesťmetrové vlny. Loď sa otočila bokom k vlnám, extrémne sa kolísala a hrozilo prevrátenie. Sedeli sme na chodbách v záchranných oblekoch a vestách a mne sa doslova prehral život pred očami.

Asi po 25 minútach motor naskočil a kapitán nasmeroval loď čelom k vlnám. Vtom zo strojovne vyšiel opitý prvý strojný dôstojník a spýtal sa: „Čo, chlapci, báli ste sa?“ Nasledujúci prístav bol zároveň jeho posledným pôsobiskom na lodi.

Ako ľudia reagujú, keď im na mori ide reálne o život?

Je to individuálne a ťažko sa to predvída. Často práve najväčší „machri“ úplne zamrznú. Obzvlášť nebezpečný je požiar, pretože bojovať s ohňom na otvorenom mori a v uzavretej strojovni je extrémne náročné.

Hoci bezpečnostné cvičenia absolvujeme každý mesiac, v skutočnej kríze môže zlyhať logika. Počas jedného poplachu sa strojný dôstojník vybral úplne sám do zadymenej strojovne vraj iba „pozrieť“. Bolo na ňom vidieť, že je v šoku a koná neracionálne.

Našťastie nešlo o požiar a dym spôsobil len prehriaty klinový remeň kompresora. Situácia však ukázala, ako ľahko strach prinúti človeka riskovať.

Ktoré zo vzdialených miest vám zostalo v pamäti najviac?

Ako deti sme z amerických filmov poznali „americký sen“. Keď som prvýkrát navštívil Philadelphiu, skladba Streets of Philadelphia pre mňa dostala úplne iný rozmer. Za prístavom ma čakali odpadky, ošarpané budovy, bezdomovci, dr*govo závislí ľudia a gangy. Centrum bolo pekné, ale kontrast obrovský.

Podobný dojem som si odniesol aj z miest ako Jacksonville, Newark, Oakland či Charleston. Ani tie nevyzerali tak ako vo filmoch. Práve tento rozdiel medzi predstavou a realitou mi zostal v hlave a odvtedy si často uvedomujem, aká je Európa krásna a bezpečná.

Ako zvládate tri mesiace bez rodiny a sviatky strávené na lodi?

Túto prácu robím od roku 2010, takže som si na tento rytmus postupne zvykol. Ak som na mori počas Vianoc či narodenín, môžeme si ich pripomenúť dodatočne, najmä sviatočným jedlom.

Dnes už majú veľké lodné spoločnosti dostatočne rýchly internet, FaceTime a videohovory, takže kontakt s domovom je oveľa jednoduchší. Pamätám si však aj časy, keď sme si s manželkou vymenili jeden e-mail týždenne, čo nebolo vždy ľahké.

Veľmi pomáha, keď máte milujúcu manželku, ktorá situáciu chápe a doma všetko zvláda aj za dvoch. Človek sa postupne naučí, že niektoré sviatky a dôležité udalosti jednoducho zmešká. Odlúčenie sa však dá znášať ľahšie, keď viete, že vás doma niekto podporuje.

Čo je na tomto živote také dobré, že by ste ho nevymenili za prácu na pevnine?

Stále sa menia ľudia, prístavy, trasy aj lode. Človek vidí množstvo západov a východov slnka a má tri mesiace voľna vkuse. Zároveň si naplno uvedomuje, koho má doma, a na rodinu sa dokáže skutočne tešiť. Stále mám aj možnosť kariérneho rastu, takže viem, že prípadný stereotyp nebude trvať večne.

Ako sa vďaka práci v zahraničí zmenil váš pohľad na Slovensko?

Mení sa vždy, keď navštívim novú krajinu a vidím, ako tam veci fungujú alebo nefungujú. Slovensko je krásna krajina, v ktorej žijem. Niekoľko vecí by však mohlo byť lepších.

Čo robíte počas troch mesiacov doma? Nenudíte sa mimo lode?

Venujem sa rodine a prácam okolo domu, ktorý sme si postavili svojpomocne. Pomáham aj manželke s jej značkou Marole.sk, zameranou na ručne vyrábané šperky z minerálov, najmä shamballa náramky. Starám sa o marketing, e-shop a predaj, aby sme spoločne budovali niečo originálne a poctivo ručne vyrobené.