Dnes zapneš počítač a o pár sekúnd môžeš pozerať film, hrať online alebo debatovať s človekom na opačnom konci sveta. Kedysi počítač ponúkal podstatne skromnejší program.
Rýchly internet neexistoval a pripojenie sprevádzal zvuk, ktorý pripomínal komunikáciu dvoch pokazených robotov. Napriek tomu sme sa dokázali zabaviť na celé popoludnie. Stačilo niekoľko základných programov, veľa fantázie a absolútne žiadne nároky na grafiku.
Ak si vyrastal pri starom Windowse, tieto činnosti ti okamžite odomknú spomienky.
V Skicári sme tvorili umelecké diela
Skicár nebol iba jednoduchý program na kreslenie. Predstavoval grafické štúdio, v ktorom sme navrhovali domy, autá, portréty aj budúcnosť ľudstva. Väčšina výtvorov pritom vznikla pomocou myši s guľôčkou, ktorá sa pravidelne odmietala pohnúť správnym smerom.
Najskôr si nakreslil domček s komínom, stromom a slnkom v pravom hornom rohu. Potom prišlo vyfarbovanie. Ak obrys obsahoval jedinú neviditeľnú medzeru, farba zaplavila celú obrazovku. Vtedy si spoznal skutočný význam paniky aj zázračnej skratky Ctrl + Z.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneKeď bol obrázok hotový, uložil si ho pod názvom „dom“, „dom2“ alebo „domfinalposledny“. Nikomu si ho neposlal a pravdepodobne ho už nikdy neotvoril. Dôležité však bolo, že si sa cítil ako profesionálny dizajnér.
Pinball nahradil celé herné predplatné
Vesmírny Pinball mal jednu tabuľu, zopár svetiel a kovovú guľôčku. Napriek tomu dokázal zabaviť človeka dlhšie než dnešná knižnica stoviek hier. Stačilo odpáliť guľôčku a nasledujúcich dvadsať minút si neexistoval pre okolitý svet.
Pravidlá si poriadne nepoznal. Vedel si iba to, že musíš búchať do klávesov a zabrániť guľôčke spadnúť. Keď sa rozsvietilo nové svetielko, považoval si to za životný úspech. Najväčšiu drámu priniesol moment, keď guľôčka prekĺzla presne medzi obe páčky.
Po prehre si okamžite spustil ďalšie kolo. Neboli tam reklamy, denné odmeny ani možnosť kúpiť si lepšiu guľôčku. Pinball bol jednoducho náš Netflix. Obsahoval síce iba jeden „diel“, no pozerali sme ho stále dookola.
Míny nás učili klikať pod tlakom
Hra Míny vyzerala ako tabuľka sivých štvorčekov a napriek tomu pôsobila smrteľne vážne. Klikol si na políčko a buď sa otvoril prázdny priestor, alebo nasledoval okamžitý výbuch. Väčšina z nás pritom vôbec netušila, čo znamenajú jednotlivé čísla.
Logiku sme nahradili intuíciou. Ak sa niekde objavila trojka, chvíľu sme na ňu hľadeli a potom klikli vedľa. Niekedy to vyšlo. Väčšinou nie. Každý náhodný úspech nás však presvedčil, že sme práve pochopili celý systém.
Najväčším protivníkom nebola mína, ale vlastná netrpezlivosť. Po pár opatrných ťahoch si začal klikať rýchlejšie a hra sa skončila. Nasledoval zamračený smajlík. Bol to predchodca dnešných aplikácií, ktoré nám pasívne agresívne pripomínajú zlyhanie.
WordArt premenil referát na cirkus
Referát bez WordArtu nepôsobil dostatočne vedecky. Nadpis musel byť veľký, farebný, zvlnený a ideálne doplnený tieňom v inom odtieni. Čím menej čitateľný výsledok vyzeral, tým profesionálnejšie sme sa pri jeho tvorbe cítili.
Jeden nápis mohol obsahovať modrý prechod, červený obrys, žltý tieň aj priestorový efekt. Ak ostalo na strane voľné miesto, pridal si ClipArt. Referát o fotosyntéze tak pokojne zdobila kreslená žaba, zemeguľa a šípka bez zjavného významu.
Samotný text vznikol za dvadsať minút. Formátovanie nadpisu zabralo ďalšiu hodinu. Keď tlačiareň vytlačila všetko čiernobielo, prišlo prvé veľké sklamanie grafického dizajnéra. Celá farebná vízia sa zmenila na sivú škvrnu s názvom projektu.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
