Celý svet zbožňuje upírske filmy. Nehovoríme len o moderných adaptáciách románu od Brama Stokera, ale aj o sérii Twillight a iných projektoch. Pôvodný praotec tohto krvavého žánru však skoro zmizol z existencie. Negatívy aj existujúce kópie mali byť zlikvidované a meno grófa Orloka sa už nikdy nemalo objaviť na filmovom plátne. Nemecký súd rozhodol jednoznačne: tvorcovia snímky Nosferatu bez povolenia použili príbeh Draculu a ich film nemá právo existovať.
Rozsudok sa však nepodarilo vykonať dokonale. Niekoľko kópií už medzitým opustilo Nemecko, ďalšie sa ukrývali u distribútorov a zberateľov. Vďaka dieram v kontrole, neprehľadnej medzinárodnej distribúcii a možno aj obyčajnému šťastiu sa jeden z najdôležitejších hororov všetkých čias vyhol úplnému zničeniu.
Nemý film Nosferatu: Symfónia hrôzy pritom dnes pôsobí ako pradávna nočná mora. Vyziabnutý upír s holou hlavou, špicatými ušami a pazúrmi sa pohybuje medzi tieňmi, prináša mor a sleduje spiacu ženu. Viaceré jeho obrazy poznajú aj ľudia, ktorí celý film nikdy nevideli.
Stačila pritom dôslednejšia likvidácia a z tejto legendy mohlo zostať len niekoľko fotografií a dobových recenzií, čo by určite ovplyvnilo vývoj kinematografie a prišli by sme hneď o niekoľko diel, ktoré sa týmto filmom priamo inšpirovali – alebo ho rovno parodovali a imitovali.
Dracula s iným menom
Za filmom stálo malé nemecké štúdio Prana Film, ktoré v roku 1921 založili Enrico Dieckmann a výtvarník Albin Grau. Druhý z nich sa intenzívne zaujímal o okultizmus, mystiku a ezoteriku, k tomu sa však ešte vrátime. Prana mala vyrábať filmy so supernaturalistickými témami, no Nosferatu sa stal jej prvou a zároveň poslednou dokončenou snímkou.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneGrau neskôr tvrdil, že ho počas prvej svetovej vojny inšpiroval srbský roľník, ktorý mu rozprával o svojom otcovi – údajnom upírovi. Pravdivosť historky nemožno spoľahlivo potvrdiť, nepochybné však je, že producent chcel vytvoriť film preniknutý smrťou, nákazou a starými poverami.
Réžiu zveril Friedrichovi Wilhelmovi Murnauovi a scenár napísal Henrik Galeen. Základom ich príbehu bol román Dracula, ktorý Bram Stoker vydal v roku 1897. Tvorcovia však od Stokerovej rodiny nekúpili filmové práva. Namiesto toho zmenili mená postáv a dej premiestnili do fiktívneho nemeckého mesta Wisborg.

Z grófa Draculu sa stal gróf Orlok, Jonathan Harker dostal meno Thomas Hutter a Mina sa premenovala na Ellen. Zostal však realitný agent cestujúci za záhadným šľachticom, kúpa domu, cesta upíra loďou, mŕtva posádka aj útok na hrdinovu manželku. Spojenie s Draculom bolo natoľko očividné, že ho nedokázali zakryť ani nové mená.
Film mal slávnostnú nemeckú premiéru 4. marca 1922 v priestoroch berlínskej zoologickej záhrady. Podujatie nieslo názov Festival Nosferatu a hostia mali prísť oblečení v biedermeierovskom štýle. Tvorcovia teda neskrývali ambície: z premiéry chceli spraviť veľkú spoločenskú udalosť a zo svojho upíra novú filmovú ikonu.
Transylvánia sa ukrývala na Slovensku
Príbeh sa síce odohráva v Transylvánii a Nemecku, Murnau však nakrúcal na viacerých skutočných miestach. Filmári využili ulice Wismaru a Lübecku, pobrežie Baltského mora aj prírodné lokality, ktoré pôsobili zlovestnejšie než namaľované kulisy.
Viac PREMIUM článkov na podobnú tému:

Dôležitú úlohu dostalo aj územie dnešného Slovenska. Sídlo grófa Orloka predstavoval Oravský hrad, ktorého najvyššie časti vyrastajú priamo zo skalného brala. Murnau využil jeho prudké schodiská, nádvoria a siluetu týčiacu sa nad Oravou. Pre svetovú kinematografiu sa tak jeden z najznámejších upírskych hradov nenachádza v Rumunsku, ale v Oravskom Podzámku.
Murnau nebol odkázaný iba na typické expresionistické kulisy s pokrivenými stenami a namaľovanými tieňmi. Desivú náladu vytváral kompozíciou reálnych priestorov, nezvyčajnou rýchlosťou obrazu, negatívnymi zábermi a prácou so svetlom. Výsledkom bol svet, ktorý pôsobil skutočne, no zároveň akoby v ňom neplatili bežné prírodné zákony.

Centrom filmu sa stal herec Max Schreck. Jeho priezvisko znamená v nemčine „strach“ alebo „hrôza“, čo neskôr podporilo legendy, že išlo o pseudonym alebo dokonca o skutočného upíra. Túto tematiku skvelo paroduje film Tieň upíra, ktorý zobrazuje natáčanie filmu Nosferatu s tým, že v ňom Willem Dafoe hrá Schrecka – ktorý je upírom v realite.
V skutočnosti bol však Schreck divadelným a filmovým hercom. Jeho nezvyčajný vzhľad a tajomné vystupovanie však vytvorili jednu z najpôsobivejších postáv nemého filmu.
Vdova Brama Stokera sa odmietla vzdať
Bram Stoker zomrel v roku 1912, desať rokov pred premiérou Nosferatu. Kontrolu nad jeho literárnym dedičstvom prevzala manželka Florence, ktorá sa usilovala ochrániť hodnotu Draculu, a keď sa dozvedela o nemeckom filme, nebrala ho ako neškodnú poctu, ale ako nepovolené využitie diela, z ktorého mala rodina oprávnene získavať príjmy.
V článku sa po odomknutí dozvieš
- Ako zničila vdova Brama Stokera tvorcov filmu Nosferatu
- Ako bol na film a jeho kópie vyhlásený doslovný lov na upíra
- Vďaka čomu sa filmu podarilo prežiť
- Dal Albin Grau do filmu skutočné okultistické symboly?
- Ako prepísala pravidlá upírov, ktoré sa dodržiavajú dodnes
Po odomknutí tiež získaš
- Články bez reklám
- Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom
- Exkluzívne benefity




















