Zamestnancov trestal elektrošokmi, rodinu utýral k smrti. Japonského „diktátora“ odsúdili na trest smrti, napriek tomu je dnes stále nažive

Celou silou klopala na dvere starých rodičov a dúfala, že otvoria. Neprišla im pomôcť s nákupom ani sa pochváliť dobrými známkami v nádeji, že jej za ne babka upečie obľúbený koláč. Namiesto toho vypustila z úst slová, z ktorých mrazí. „Spravila som niečo, s čím sa nemôžem nikomu priznať,“ povedala. „Otec už nie je na tomto svete.“

Mala len sedemnásť. A vyzerala zúbožene. Keď ju starí rodičia nahnali dnu, rozpovedala im príbeh, ktorý sa dnes v kruhoch temných zákutí japonskej kriminalistiky skloňuje pomerne často. Údajne roky žila ako rukojemníčka. Pod kontrolou dvojice, ktorá nemala štipku zľutovania a ktorá by ju určite pripravila o život… keby sa jej nepodarilo ujsť.

Polícia podozrivý pár obratom zadržala, na ich veľké prekvapenie však v byte nič inkriminujúce nenašla. Žiadne telá, žiadne stopy, žiadne pozostatky dlhoročného násilia. Pred vyšetrovateľmi sa teda rozprestierala zdanlivo nesplniteľná úloha – rozuzliť spletité osudy obetí a poskladať z výpovedí dvoch traumatizovaných žien niečo, čo bude dávať zmysel.

Chlapec, ktorý vedel, čo chcú ľudia počuť

Narodil sa v apríli roku 1961 do rodiny výrobcu tatami a ako 7-ročný sa presťahoval do mesta Janagawa. V škole dosahoval výborné výsledky. Bol triednym prezidentom, kapitánom volejbalového družstva a v rečníckych súťažiach vedel schovať do vrecka aj podstatne starších žiakov. Jednoducho ukážkové dieťa, po akom potajme sníva hádam každý rodič. Teda aspoň naoko.

Spomienky spolužiakov však odhaľujú jeho druhú, podstatne menej reprezentatívnu tvár. Klamal, len sa tak prášilo, len aby pôsobil dôležitejšie, a často vyhľadával slabších rovesníkov, nad ktorých sa mohol povyšovať. Na strednej jeden čas zastával post predsedu disciplinárnej komisie, neskôr ho však vylúčili. Vyplávalo totiž na povrch, že u seba skrýval tínedžerku, ktorá utiekla z domu.