Vo výške štyroch kilometrov by väčšina z nás riešila najmä to, či sa otvorí padák. Martin a jeho partia však raz skúmali aj to, či nahí parašutisti pri páde vydávajú zvláštne zvuky. Z overovania úsmevnej legendy napokon vznikla tradícia, ktorú niekoľko sezón opakovali.
Martin má za sebou približne 300 zoskokov, no, paradoxne, sa bojí výšok. Pred prvým skokom tri noci poriadne nespal a z lietadla vyskočil skôr, než dostal dohodnutý signál. Po pristátí mal napriek tomu jasno: chce ísť znova.
Na parašutizme ho dodnes priťahuje aj chvíľa, keď všetko ostatné prestane existovať. Starosti zostanú bokom a myseľ sa sústredí iba na najbližší pohyb. Postupne sa k tomu pridali kamaráti, spoločné tréningy a formácie, v ktorých padajú desiatky ľudí naraz.
V rozhovore s Martinom sme sa rozprávali o nahých zoskokoch, prekonávaní strachu aj hraniciach, ktoré už nechce prekračovať. Prezradil aj to, prečo pri skákaní bez oblečenia nemusí byť najväčším problémom zima a ako ho jeden úraz odradil od snowboardových skokov, ale spomenul aj mnohé ďalšie iné témy, ktoré sa týkajú aj dôchodcov vo vzduchu a rôznych zvykoch, ktoré dnes už neplatia.
Kedy si prvýkrát vyskočil z lietadla a ako si sa k tomu dostal?
Bolo to asi pred ôsmimi alebo deviatimi rokmi. Paradoxne sa bojím výšok, ale objavila sa možnosť ísť na parašutistický kurz. Nešlo o jeden zážitkový zoskok, chcel som sa naučiť skákať sám. Typ kurzu, ktorý sa vtedy robil, sa už na Slovensku mal prestať organizovať, išlo o poslednú sezónu toho kurzu, takže to bola posledná príležitosť, ako to urobiť lacnejšie. S nápadom prišiel dobrý kamarát, slovo dalo slovo a už nebolo cesty späť.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom oknePosledné tri noci pred prvým zoskokom som pre stres poriadne nespal. Deň predtým sme absolvovali inštruktáž, bezpečnostné postupy a tréning. S kamarátom sme sa ešte večer opili, takže ráno mi v lietadle bolo fyzicky zle a bol som úplne vystrašený. Niekde mám video, na ktorom som zelený a fialový. Nemal som ani vlastnú výstroj, iba lyžiarsku prilbu, okuliare, padáky sme si, samozrejme, požičali od inštruktora.
Ako vyzeral samotný prvý zoskok?
Človek vyskočil sám, ale padák sa mu otvoril prakticky okamžite pomocou lana uchyteného v lietadle. Inštruktor mi na zemi vysvetlil, aby som si na znamenie sadol do dverí, dal ruky krížom na ramená a počkal, kým ma potľapká. To malo byť znamenie, že sme na správnom mieste.
Prvý študent vyskočil, ja som si sadol do dverí a bol som taký odhodlaný, keď sa ma inštruktor chytil za ramená, aby sa pozrel, či sme na správnom mieste, že som sa mu vytrhol a vyskočil som. Vedel som, že ak si pripustím možnosť, že to neurobím, z lietadla nevyleziem. Po pristátí som však zistil, že sa mi to veľmi páči. Tá chvíľa, keď prekonáš vlastný strach, bola pre mňa silná. Hneď som chcel ísť znovu.
Čo ťa pri skákaní drží dodnes?
Mám na to svoju teóriu. Keď máš ADHD, môžeš mať problém sústrediť sa. Keď však vystrčíš hlavu z lietadla, zrazu máš absolútne čistú hlavu. Sústredíš sa iba na to, čo musíš v tej chvíli urobiť. Je to pre mňa fascinujúce a myslím si, že aj to zohralo úlohu v tom, prečo som pri tomto športe zostal.
Pri zoskoku robíš niečo, čo je pre telo aj myseľ veľmi neštandardné, takže všetko ostatné na chvíľu vypustíš. Samozrejme, postupne sa k tomu pridali aj ďalšie veci, najmä ľudia a spoločné tréningy. Nebolo to len o jednom veľkom adrenalínovom zážitku, ktorý by som si chcel opakovať.
Koľko zoskokov už máš za sebou? Bol niektorý strašidelnejší ako prvý?
Aktuálne ich mám približne tristo. Skáčem asi osem sezón, ale na veľmi aktívneho športovca to podľa mňa nie je veľa. Niekto, kto skáče naozaj pravidelne, urobí za sezónu pokojne osemdesiat až stopäťdesiat zoskokov.
Najviac som sa bál pri prvom zoskoku a potom pri prvom skutočnom voľnom páde. V starom type kurzu sa prvé zoskoky robili s okamžitým otvorením padáka, takže až neskôr prišla chvíľa, keď som vedel, že budem naozaj padať smerom k zemi. Vtedy som sa od nej nevedel odtrhnúť očami. Po asi dvadsiatich zoskokoch už strach ustúpil a začal som si to vyslovene užívať.
Na tvojom profile sú aj skupinové zoskoky. Čo je pri nich najťažšie?
Skydiving je podľa mňa veľmi kolektívny šport. Keby si zakaždým skákal sám, časom by ťa to asi prestalo baviť: vyskočíš, padáš, otvoríš padák a pristaneš. Pri skupinách vznikajú zostavy a existujú aj súťaže. Napríklad štvorčlenný tím dostane tvary, ktoré má vo vzduchu vytvárať, a za správne prevedenie získava body.
Pre začiatočníka je náročné už len to, aby s ostatnými padal rovnako rýchlo. Vo vzduchu nemáš steny ani pevný bod, podľa ktorého by si si jednoducho uvedomil, že sa posúvaš nabok. Musíš si vybudovať cit a často pomáha spätná väzba od skúsenejších ľudí alebo tréning vo veternom tuneli. Čím je zostava väčšia, tým viac záleží na presnosti a príprave.
Dostal si sa aj do naozaj veľkej formácie?
Moja najväčšia mala asi dvadsaťpäť ľudí. Takéto podujatia sa robia napríklad v českých Klatovoch, kde majú veľké lietadlá. Pri väčších formáciách sa zvyčajne začína niekoľko dní tréningom v menších skupinách. Organizátori sledujú, či vieš bezpečne prilietať k ostatným a potom sa od nich vzdialiť. Nemôžeš sa do zostavy jednoducho napáliť veľkou rýchlosťou.
Dôležité je aj rozdelenie pri otváraní padákov, aby mal každý dosť priestoru. Inak vyzerá tiež pristátie niekoľkých ľudí a inak situácia, keď ich prichádzajú desiatky naraz. Až keď všetko funguje, skúša sa väčšia zostava, ktorá je cieľom podujatia.
Poďme k zoskoku, pri ktorom ste nemali oblečenie. Kto prišiel s tým nápadom?
V partii sa tradovala jedna parašutistická legenda: vraj keď skáču nahé ženy, pri páde pískajú, a keď muži, tak pri páde „trieskajú“. Niekto nadhodil, že by sme to mali vyskúšať a zistiť, či je na tom niečo pravdy. Ukázalo sa, že nie. Prvý zoskok však mal medzi ľuďmi taký úspech, že sa z toho na pár sezón stala tradícia. Raz za rok sa zišla partia a zopakovala to. Bola to najmä spoločná recesia.
Predstav si, že kúpiš priateľke na narodeniny tandemový zoskok, prídete na letisko a pri lietadle sa práve fotí skupina nahých parašutistov s padákmi. Také stretnutie asi nečakáš.
Koľkí ste skákali a ako ľudia reagovali?
Bolo nás približne desať až dvanásť. Pridala sa aj jedna žena, ktorá sa na to odhodlala. Nahrávka zo zoskoku existuje, ale berieme ju ako súkromnú vec. Zvonku to možno vyzerá ako úplná spontánnosť, v skutočnosti sme boli partia ľudí, ktorí už vedeli skákať.
Pri takomto zoskoku sa napríklad môže ukázať, že bez kombinézy každý padá trochu inou rýchlosťou a nie všetkým sa podarí udržať spoločnú formáciu. Bežne si totiž vieš pomôcť voľnejšou kombinézou alebo závažím, aby si svoju rýchlosť prispôsobil ostatným. Keď nemáš na sebe oblečenie, túto možnosť strácaš. Bol to teda aj zaujímavý pokus, ako bude vo vzduchu fungovať skupina.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
