Dnešní rodičia majú podcasty o rešpektujúcej výchove, odborné knihy a celé instagramové profily venované komunikácii s deťmi. Naše mamy mali niekoľko univerzálnych viet, ktoré vyriešili prakticky všetko.
Niektoré zneli, akoby bolo ďalším krokom minimálne vydedenie. V skutočnosti často znamenali iba to, že mama bola unavená, večera už bola na stole a ty si jej trpezlivosť testoval približne od siedmej ráno.
Ak si vyrastal v slovenskej domácnosti, niektoré z nich zaručene budeš poznať.
1. „Keď spadneš a zlomíš si nohu, tak domov ani nechoď!“
Bežíš po múriku. Lezieš na strom. Skáčeš z miesta, z ktorého by si objektívne skákať nemal. Mama ťa najskôr upozorní normálne. Potom druhýkrát. A pri treťom pokuse už prichádza: „Keď spadneš a zlomíš si nohu, tak domov ani nechoď!“
Samozrejme, keby si si ju naozaj zlomil, mama by bola prvá pri tebe. No ako preventívna metóda mala táto veta vyvolať pocit, že zlomenina je ešte ten menší problém.
2. „Ja ti dám taký dôvod na plač, že budeš vidieť!“
Dieťa plače. Mama sa spýta prečo. Dieťa nevie, prípadne má dôvod, ktorý dospelému nedáva žiadny zmysel. A vtedy prichádza jedna z najväčších logických záhad detstva. Ak neprestaneš plakať, dostaneš dôvod plakať ešte viac.
Z dnešného pohľadu to neznie ako najpremyslenejšia stratégia. Vtedy však táto veta vedela slzy zastaviť rekordnou rýchlosťou.
3. „Rýchlo to zjedz, lebo to dám susedovie psovi.“
Najedol si sa po troch sústach a zrazu už nevládzeš. Mama má však iný názor. Na scénu preto vstupuje susedov pes, ktorý podľa všetkého celý život čaká na tvoje nedojedené rezne.
Nikto sa nepýtal, či ich vôbec môže jesť. Dôležité bolo vytvoriť konkurenciu. A zvláštne je, že keď ti niekto oznámil, že tvoje jedlo dostane pes, zrazu si ešte pár súst dokázal dať do seba.
4. „Už aby bol september a išiel si do školy.“
Táto veta prichádzala najmä počas letných prázdnin. Prvé dva týždne bola mama rada, že si doma. V polovici augusta už začínala v duchu odpočítavať dni do začiatku školského roka.
„Už aby bol september.“ V preklade: už neviem, kam s tebou.
A našťastie september už tento rok prišiel, takže všetkým mamám, ktoré tento výrok stále poctivo praktizujú, sa už aspoň trochu uľavilo. Deti sú späť v škole a pokoj v domácnosti dostal ďalšiu šancu.
5. „Opýtaj sa otca.“
Na prvý pohľad to znelo nádejne. Mama nerozhodla. Poslala ťa za druhým rodičom. Stále existovala šanca.
Nie. Vo väčšine domácností to znamenalo, že mama už povedala nie, len sa jej nechcelo absolvovať ďalších desať minút vyjednávania.
Otec navyše často odpovedal otázkou: „A čo povedala mama?“ A tým sa celý právny proces skončil.
6. „Mňa nezaujíma, čo môžu ostatní.“
Absolútna klasika po argumente: „Ale všetci ostatní môžu!“
Spolužiak môže zostať vonku do desiatej. Kamarátka môže prespať u niekoho cez týždeň. Všetci majú niečo, čo ty, samozrejme, nemáš.
Mama však okamžite pripomenula zásadnú skutočnosť. Ostatní nie sú jej deti. Touto vetou sa diskusia končila, súd sa rozpustil a možnosť odvolania neexistovala.
Mamičkovské hlášky možno nepatrili medzi najjemnejšie komunikačné metódy, no rozumeli sme im dokonale. A najhoršie na tom je, že po rokoch sa človek pristihne, ako niektorú z nich používa tiež.
Vtedy pochopí, že kruh sa definitívne uzavrel.
