„Život bez bariér. V hlavách aj v srdciach,“ hlása instagramový profil Sone Joppovej, ktorý momentálne sleduje viac ako 10-tisíc ľudí ochotných hodiť predsudky za hlavu.
Jej manžel ako 8-ročný prišiel o obe nohy. Martin bol ašpirujúci hokejista, no opitý vodič, ktorý ho v osudný deň zrazil na chodníku pred očami vlastnej mamy, postavil medzi neho a jeho cieľ zdanlivo neprekonateľnú prekážku. Martin ale nezaháľal. Preskočil ju spôsobom sebe vlastným.
Dnes je Martin Joppa kapitánom parahokejovej reprezentácie a na konte má celú kopu športových úspechov. V Miláne 2026 pomohol reprezentácii k historicky prvému víťazstvu na paralympijských hrách. Z majstrovstiev sveta B-kategórie si odniesol bronz z rokov 2015 a 2016 a striebro z rokov 2019 a 2023. Posledné dve medaily pomohli Slovensku postúpiť medzi svetovú elitu.
V dnešnom rozhovore sme sa ale zamerali skôr na súkromný život Joppovcov. Aké to je žiť na Slovensku s hendikepom? Koľko peňazí musí človek investovať do pomôcok, ktoré mu pomáhajú normálne fungovať? A ako celú vec vníma Soňa? To všetko sa dočítaš v nasledujúcich riadkoch.
Ako ste sa spoznali a čo vás na tom druhom pri prvom stretnutí najviac zaujalo?
Soňa: Spoznali sme sa na oslave u spoločného kamaráta. Bolo to nádherné stretnutie. Hneď ma zaujala Martinova bezprostrednosť, zmysel pre humor a hlavne jeho schopnosť nebrať sa príliš vážne.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneMartin: Jednoducho mi padla do oka. Po pár vetách som zistil, že máme aj spoločné názory a pohľad na svet.
Soňa, premýšľala si už hneď na začiatku vzťahu, ako Martinov hendikep ovplyvní váš spoločný život, alebo táto téma prišla až neskôr?
Soňa: S prvým rande som súhlasila ihneď. Až pár dní pred ním prišiel stres z toho, ako budú prebiehať niektoré situácie, napríklad vystupovanie z auta či presúvanie sa. Martin mi ale rýchlo ukázal, aký bol môj stres neopodstatnený. Vynašiel sa v každej situácii.
Ako vyzerá váš bežný deň a pri ktorých činnostiach Martin potrebuje pomoc druhej osoby?
Soňa: Náš deň vyzerá ako deň každej inej rodiny. Väčšinu času nám momentálne zaberá náš dvojročný syn, s ktorým som na rodičovskej dovolenke. Martin buď pracuje, alebo má tréning. Voľný čas sa snažíme tráviť všetci spolu. Chodíme na prechádzky, detské ihriská, bicyklujeme sa alebo len tak oddychujeme doma.
Martin je človek, ktorý si poradí takmer so všetkým sám. Pomáham mu, len ak potrebuje niečo z vrchnej police. (smiech) Prípadne ešte vyložiť vozík do auta, ale aj na to má svoj špeciálny systém, vďaka ktorému to zvládne aj bez pomoci.
Máte doma zaužívané rozdelenie povinností, ktoré vám uľahčuje každodenné fungovanie? Existujú veci, pri ktorých ľudí prekvapí, že ich Martin zvláda úplne samostatne?
Soňa: Možno ľudí prekvapí, že sa u nás doma stará o kuchyňu najmä Martin. Veľmi rád varí, a hlavne dobre. Je aktívnou súčasťou našej domácnosti. Jediné, čo nemá rád, je – preňho nepohodlné – umývanie dlážky. Preto kúpil robotický mop. (smiech)
S akými prekážkami sa najčastejšie stretávate mimo domu, napr. v obchodoch, úradoch, reštauráciách, hoteloch či verejnej doprave?
Martin: Po praktickej stránke ide hlavne o architektonické bariéry, teda schody, úzke dvere, vysoké obrubníky, rozbité chodníky, neprístupné bezbariérové toalety. Najväčšou bariérou je však stále myslenie ľudí, ktorí sú niekedy nevšímaví a neochotní prispôsobiť podmienky pre všetkých.
Spomínaš si na situáciu, keď vám neprístupné prostredie pokazilo výlet, dovolenku alebo dôležitú udalosť? Ako ste ju napokon vyriešili?
Soňa: Naposledy to bolo asi na túre vo Vysokých Tatrách. Cesta na Rainerovu chatu je síce označovaná ako čiastočne bezbariérová, ale nebola vôbec prístupná. S pomocou celej rodiny sme sa tam napokon nejako dostali, no nebolo to príjemné pre žiadnu zo zúčastnených strán.
Do rôznych detských bazénov na Slovensku smú dospelí spravidla vstúpiť len po kolená, čo Martina veľmi obmedzuje v hraní sa so synom vo vode. (smiech) V zahraničí sa nám niečo také nikdy nestalo.
V reštaurácii nám zase raz povedali, že kľúč od toaliet pre ZŤP stratili. Vtedy sme sa ale jednoducho presunuli inam.
Koľko približne stojí život človeka s podobným hendikepom navyše?
Martin: V prvom rade treba myslieť na invalidný vozík. Nejakou časťou naň síce prispieva UPSVaR, ale pokiaľ ide o vozík vhodný pre aktívneho človeka, treba si doplatiť viac ako 2 000 eur. Ďalej treba spomenúť špeciálne rukavice na vozík, úprava oblečenia podľa hendikepu a nákladné športové pomôcky, ktoré tiež musia často byť upravené na mieru.
Rukavice na vozík stoja od 15 do 60 €. Keďže aktívne športujem a pri brzdení využívam veľké množstvo trecej sily medzi rukami a obručami vozíka, mám veľkú spotrebu. Zatiaľ som ešte nenašiel rukavice, ktoré by mi vydržali dlhšie ako mesiac.
Úprava oblečenia ma, našťastie, nestojí nič, keďže mám veľmi šikovnú mamu aj švagrinú. (smiech)
Je získanie príspevkov a kompenzácií na Slovensku zrozumiteľné, alebo sa človek musí pripraviť na zdĺhavé vybavovanie a množstvo byrokracie?
Martin: Určite to nie je jednoduchý proces, hlavne pre ľudí, ktorí s tým ešte nemajú skúsenosti. Odkedy som sa presťahoval do Dolného Kubína, nemôžem povedať, že by som mal jeden jediný problém. To sa ale, žiaľ, nedá povedať o mojich predošlých skúsenostiach.
Vybavenie čohokoľvek bolo zložitejšia a ochota pomôcť mizivá. Byrokracia je jedna vec, ale ochota pracovníkov dokáže veľa zmeniť. Tej sme sa ale nedočkali. Už len keď si spomeniem na úsmevnú príhodu, kde nám zamestnanec úradu povedal, že sa máme „zaparkovať“ na konci chodby…
Stalo sa vám, že ste potrebnú pomôcku, úpravu alebo službu odkladali či zvažovali najmä pre jej vysokú cenu?
Martin: Stalo, ale nie pre vysokú cenu, ale pre zdĺhavú byrokraciu. Išlo o úpravu auta, konkrétne úpravu riadenia na ručné riadenie. Na Slovensku na to prispieva na to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak vyžaduje viacero dokumentov.
O úpravu bolo potrebné požiadať ešte pred samotnou úpravou a úrad mal na vybavenie žiadosti niekoľko týždňov. My sme ale auto potrebovali súrne.
Martin, do akej miery ovplyvňuje paralympijský šport vaše každodenné fungovanie a rodinný rozpočet? Dokáže profesionálny paralympionik na Slovensku zo športu reálne vyžiť?
Martin: Parahokejisti sú na Slovensku amatéri, takže zo športu mám presne 0 € a vyžiť z neho teda nedokážem. Všetky pomôcky, cestovné náklady, stravu a ubytovanie počas prípravy aj súťažných zápasov a turnajov máme ale hradené.
Z rodinného rozpočtu mi šport ukrajuje najmä voľným časom, ktorý nemôžem tráviť s rodinou. A ten je, koniec koncov, oveľa cennejší ako peniaze. Snažím sa trénovať štyri až päťkrát do týždňa, takže popri práci trávim dosť veľa času na zimnom štadióne alebo v posilňovni. Napriek tomu sa tento čas snažím čo najviac prispôsobiť rodinným plánom.
Soňa, ako prežívate obdobia intenzívnych tréningov, sústredení a súťaží? Prináša vám Martinova športová kariéra viac hrdosti, obáv alebo oboch pocitov naraz?
Soňa: Určite viac hrdosti. Musím priznať, že odkedy sme sa stali rodičmi, je to oveľa náročnejšie. Pre parahokej sme sa totiž presťahovali ďalej od našich rodín, a tak s malým ostávame často sami dvaja doma. Snažím sa ale Martina naplno podporovať. Vždy, keď sa to dá, ideme na súťaž za ním.
Stretávate sa s nevhodnými otázkami, ľútosťou alebo prehnanou snahou pomáhať? Ktoré reakcie ľudí vám prekážajú najviac?
Martin: Podľa mňa neexistuje nevhodná otázka. V tom milujem deti, lebo vedia byť bezprostredné a zdravo zvedavé. Práve s deťmi a ich zvedavosťou sme zažili veľa vtipných momentov.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneĽútosť, podľa mňa, nám hendikepovaným veľmi škodí. Ako paralympionici sa často stretávame so slovami, že nezáleží na tom, kto vyhrá. Vraj sme totiž všetci víťazi už len preto, že športujeme aj napriek nášmu znevýhodneniu. Táto veta ma dokáže najviac uraziť. Dokazuje, že ľudia na nás stále pozerajú skrz hendikep, nie náš športový výkon.
V minulosti sa mi stávalo, že ma človek z ničoho nič začal tlačiť. To je, mimochodom, skôr nebezpečné ako nápomocné. Odporúčam sa najprv opýtať, či potrebujeme pomoc, až potom sa do niečoho púšťať. A ideálne si k nám čupnite alebo sadnite, nech sa na vás nepozeráme zdola ako na obrov. (smiech)
Ovplyvnil Martinov hendikep spôsob, akým vo vzťahu komunikujete o samostatnosti, pomoci, únave či osobných hraniciach?
Soňa: Ovplyvnil. Dovolím si ale povedať za oboch, že v tom najlepšom. Nikdy sme nemali problém spolu komunikovať otvorene, bez pretvárok a s úplným prijatím toho, kým sme.
Čo by sa na Slovensku muselo zmeniť, aby ľudia s telesným hendikepom a ich rodiny mohli žiť samostatnejšie, dôstojnejšie a bez zbytočných finančných prekážok?
Martin: Môžem povedať, že za posledné roky sme urobili veľký progres v zlepšení života ľudí so znevýhodnením. Najprv musíme odstrániť bariéry v myslení, potom sa aj ostatné bariéry priamoúmerne zmenšia.
Verím, že práve šport je skvelá cesta, ako ukázať, že aj ľudia s hendikepom tvoria plnohodnotnú súčasť spoločnosti. A že si zaslúžia rovnaké podmienky aj rešpekt, ako majú ostatní.
