Jeden z najšialenejších filmov posledných rokov ukazuje hrôzy materstva. Inšpirovali ho skutočné zážitky režisérky

Každý rodič hádam zažil situáciu, keď začal spochybňovať to, či je fyzicky a mentálne schopný uniesť váhu výchovy a starostlivosti o svoje dieťa. Spoločnosť vníma výchovu dieťaťa ako niečo náročné, ale zároveň aj ako bežné. Rodina je predsa základná jednotka spoločnosti. Veľakrát sa pritom nehľadí na to, že samotní rodičia môžu prichádzať o posledné štipky svojho zdravého rozumu.

Tu do hry vstupuje ojedinelý film z minulého roka, ktorý nám na začiatok tohto textu podsúva sugestívnu predstavu: Dieťa konečne zaspí, ale pokoj neprichádza. Treba skontrolovať prístroj, pripraviť harmonogram ďalšieho dňa a vybaviť správy od lekárov a prepočítať rozpočet. Možno by bolo fajn zavolať odcestovanému manželovi či pomätenému psychológovi.

Niekde medzi tým by mala existovať aj žena, ktorá kedysi mala vlastné plány. Lenže na ňu už nezostáva čas. Práve z takéhoto pocitu vyrástol film Keby som mala nohy, tak ťa nakopem. Snímka sa kategorizuje ako dráma, triler a komédia, no nájdeš v nej aj kopu hororu. Napriek komediálnejším prvkom však rozpráva o veľmi serióznej téme, ktorú režisérka sama prežila.

Režisérka Mary Bronstein sa vo svojom debutovom filme nesnaží vytvoriť príjemný obraz obetavej mamy, ktorá všetko zvládne vďaka láske. Jej hrdinka je neustále podráždená, zúfalá a pod tlakom robí rozhodnutia, ktoré sa divákovi nemusia páčiť. Zároveň sa stará o choré dieťa a márne hľadá niekoho, kto by si všimol, že pomoc potrebuje aj ona.

Film pritom zarážajúco vyrástol zo skutočnej skúsenosti. Bronstein strávila mesiace ďaleko od domova s dcérou, ktorá potrebovala špecializovanú liečbu. Zo strachu, izolácie a vyčerpania postupne vznikol scenár. „Nie je autobiografický – je emocionálne pravdivý,“ vysvetlila režisérka v rozhovore pre Cinema Femme.

Jej príbeh otvára aj širšiu otázku: čo sa deje s matkami, ktoré starostlivosť psychicky prestávajú zvládať? Odpovede nájdeme vo výpovediach žien, ktoré po pôrode prežili depresiu alebo stratili kontakt s realitou, niektoré sa zotavili a dokázali o tom hovoriť. Iné príbehy sa skončili tragicky.

Matka, ktorej sa rozpadá celý svet

Hlavnou postavou filmu je psychoterapeutka Linda, ktorú hrá božská Rose Byrne. Pomáha svojim klientom, ale vlastný život jej uniká spod kontroly. Dcéra potrebuje výživovú sondu a pravidelnú liečbu, manžel je pracovne preč a domácnosť napokon postihne havária. Po poškodení stropu sa matka s dieťaťom presťahujú do motela, no ani tam však neprichádza úľava.

Linda takmer nemá priestor, v ktorom by od nej nikto nič nechcel. Potreby dieťaťa, pracovné povinnosti a telefonáty sa prekrývajú. Aj návštevy vlastného terapeuta, ktorého hrá absurdne nijaký Conan O’Brien, prinášajú výbuchy frustrácie. Človek, ktorý má profesionálne rozumieť psychickému utrpeniu, tak zrazu sám nevie, čo robiť.

Bronstein v rozhovore pre web NPR vysvetlila, že chcela zachytiť rozpor medzi skutočnými ženami a predstavou bezchybnej mamy. „Tá dokonalá matka, s ktorou sa porovnávame, neexistuje,“ povedala. Linda sa snaží fungovať podľa očakávaní, ktoré od nej vyžadujú nekonečnú trpezlivosť, istotu a správne odpovede. Sama však žiadnu takú istotu nemá a realita na ňu doslova padá v surrealistických vlnách hrôzy.

Šesť týždňov sa zmenilo na osem mesiacov

Režisérkina dcéra mala sedem rokov, keď vážne ochorela. Rodina žila v New Yorku, potrebná liečba však bola v Kalifornii. Bronstein tam odišla s dieťaťom, zatiaľ čo manžel zostal doma kvôli práci. Predpokladaný pobyt mal trvať šesť týždňov, nanajvýš osem. Nakoniec sa pretiahol na osem mesiacov.

Bývali v malej motelovej izbe s dvomi oddelenými posteľami a Bronstein neskôr opisovala, ako ju v noci sprevádzali svietiace čísla zdravotníckeho prístroja. Keď dcéra zaspala, zatvárala sa v kúpeľni, pila lacné víno a jedla nezdravé jedlo. Bol to jej úkryt aj miesto, kde začala písať. „Film sa skutočne začal tam. V kúpeľni. Písaním,“ priznala.

Neskôr režisérka uviedla, že dcéra už bola tínedžerka a darilo sa jej dobre. Film preto nevznikol ako záznam aktuálnej zdravotnej krízy, Bronstein sa totižto k prežitému vracala, hľadala jeho podobu a oddeľovala konkrétne udalosti od pocitov, ktoré v nej zostali. Nie všetko, čo robí Linda, teda urobila aj ona.

Zároveň sa bála, že sa postupne mení iba na osobu zabezpečujúcu cudzie potreby. Pre web Slant opísala písanie ako spôsob, ako sa zachrániť pred touto skúsenosťou a vyjadriť aj pocity, ktoré neboli spoločensky prijateľné. Pripomenula si pritom vlastnú identitu: „Som filmárka. Som umelkyňa. To som ja.“

Prečo dcéru takmer nevidíme?

Jedným z najvýraznejších rozhodnutí je spôsob, akým film ukazuje dieťa. Dcéru počujeme, vnímame jej potreby a prítomnosť, no jej tvár zostáva väčšinu času mimo záberu. Bronstein tým doslovne zachytáva Lindino vnímanie: vyčerpaná matka už dieťa nedokáže vidieť oddelene od povinností, ktoré musí plniť.

Má to aj účinok na diváka. Keby sme si vytvorili blízky vzťah s dievčatkom, pri Lindiných pochybeniach by naša pozornosť prirodzene smerovala k nemu. Režisérka nás však drží pri žene, od ktorej by sme možno radšej odvrátili zrak. Chce, aby sme vydržali aj s jej nepríjemnými emóciami.

Podobne funguje obrovská diera v strope. Bronstein ju spája s vnútorným priestorom, do ktorého odkladáme zážitky a pocity, s ktorými si nevieme poradiť. Potlačené veci však nezmiznú. Zostávajú prítomné a môžu sa znovu ozvať práve v čase, keď už nemáme silu zvládať ďalší problém. Práve tieto pocity dorazili aj k ženám, ktorých tragické a nešťastné príbehy si v nasledujúcej časti článku rozoberieme.