Písmoznalectvo je náročná vedná disciplína, ktorá môže zohrávať významnú rolu pri dosahovaní spravodlivosti. Znalci dokážu identifikovať osoby, ktoré text napísali, alebo rozlíšiť pravý podpis od falzifikátu. Posudky od písmoznalcov sa preto objavujú aj v prípade niekoľkých veľkých káuz nedávnej aj dávnejšej slovenskej histórie.
Do schopnosti písmoznalca správne stotožniť pisateľa vstupuje obrovské množstvo premenných, ktoré môžu jeho prácu uľahčiť či skomplikovať. Čo všetko je v kapacitách dobrého písmoznalca, a čo, naopak, nedokáže z písma vyčítať ani ten najlepší z nich? Laici nemusia mať úplne jasnú predstavu o tom, čo písmoznalec robí a čo dokáže.
Naše zvedavé otázky ohľadom písmoznalectva zodpovedal PhDr. Igor Grajcar pôsobiaci ako súdny znalec v odbore písmoznalectvo od roku 1992. Zaoberá sa hlavne identifikáciou pisateľov a overovaním pravosti podpisov.
Ako by ste v stručnosti opísali váš odbor?
Písmoznalectvo je atraktívny, i keď konzervatívny forenzný vedný odbor, ktorý poskytuje niekedy jediný dôkaz pri hľadaní pravdy a spravodlivosti. Dnes sa ručne píše menej ako kedysi, preto znalci zvyčajne podrobujú expertíze menej rukopisné texty, keď už tak hlavne anonymy, ale najmä podpisy.
Podpis je stopa pisateľovej prítomnosti, je to pomerne spoľahlivý znak osobnej identity. Podpis je zakaždým trochu iný, nikdy nie rovnaký. Každý pisateľ má inú odchýlku od normy a táto odchýlka má podobu konštantne sa opakujúceho rozpoznateľného „štýlu“ písania.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneTakto určená individualizácia rukopisu umožňuje znalcovi odlíšiť „autentický“ a „falšovaný“ podpis. V tom je v kocke mystérium práce písmoznalca.
Aký je rozdiel medzi grafológiou a písmoznalectvom?
Grafológia, známa v modernej psychológii aj ako psychológia písma, patrí medzi projektívne psychologické diagnostické nástroje/testy/. Zaoberá sa vzťahom medzi povahou a písomným prejavom, ktorý je u každého človeka jedinečný ako odtlačok prsta. Vychádza z princípu vnímania písma ako symbolu ale aj ako výrazu dynamiky písacieho pohybu.
Kým grafológia určuje povahu človeka podľa rukopisného prejavu, písmoznalectvo sa snaží určiť pravosť podpisu, rukopisu, prípadne identifikovať autora písma, nie jeho povahu.
Znamená to teda, že kým grafológia určuje, aký je človek ako osobnosť, chce získať psychologický profil pisateľa, tak písmoznalectvo chce zistiť, kto je autorom písma.
Je jednoduchá „čmáranica“ ľahšia na napodobnenie?
Všeobecne áno, ale konkrétne to záleží na charaktere tej čmáranice. Tiež ak je podpis či rukopis blízky svojim charakterom školskej norme, tak má málo identifikačných znakov a znemožňuje to kategorický záver.
Čím je podpis komplikovanejší svojou štruktúrou a čím je dynamickejší, tým je náročnejšie ho hodnoverne napodobniť. Naopak, podpisy prirodzene pomalé, krátke, zjednodušené, blízke norme, sa obecne ľahšie imitujú. Zhody v tvaroch písmen musia byť podporované dynamikou písacieho pohybu.
Kde falšovatelia najčastejšie robia chybu? Ktoré znaky sú najlepším indikátorom toho, že ide o podvrh?
Chyby sú rôznorodé v závislosti na schopnosti logickej úvahy a grafických zručností falšovateľa. Chybou je napr. sústredenie sa iba na niektoré znaky a podcenenie ďalších. Ako som uviedol aj vyššie, zhody v tvaroch musia byť podporované adekvátnou dynamikou pohybu.
Dynamika písacieho pohybu je individuálna a v rôznej miere vlastná každému človeku. Je ťažké si predstaviť situáciu, že niekto iný si tú dynamiku dokáže odo mňa osvojiť. Každý z nás má svoj jedinečný dynamický stereotyp, zautomatizovaný písací pohyb, ktorý si vytvárame v procese používania písania. Ten je nenapodobiteľný, odlišný od obecnej normy.
Dokáže podpis lepšie napodobniť partner alebo kolega, ktorý ho často vidí?
Znalosť napodobňovaného podpisu je určite prínosom. Väčším, keď sa niekto pokúša napodobňovať naspamäť (bez konkrétneho vzoru pred sebou). Ale opäť to závisí od toho, aký graficky zložitý je vzor pre nápodobu, a ako je disponovaný pisateľ – falšovateľ.
Ako sa falšovanie zmenilo s príchodom digitálnych technológií?
Zmenilo sa hlavne v aspektoch technických, t.j. vo vysokej kvalite rôznych kopírovacích zariadení, pri prenose obrazov, pri konštrukcii automatov na podpisy.
Samotné identifikačné skúmanie je tiež ďalej pri používaní týchto prostriedkov, ale nutnosť starostlivého porovnávania rôznych objektov sa zase zásadnejšie nezmenila a z podstaty veci ani nemôže až do doby, kým niekto nedokáže zostrojiť prístroj, ktorý bude rovnako dokonalý vo všetkých smeroch ako odborník – zatiaľ sa to snáď v písmoznalectve nepodarilo.
Nesmieme zabudnúť na veľkú rôznorodosť a zložitosť písmoznalectva. Len pre príklad, odbory ako daktyloskopia alebo DNA pracujú s tým, že vzorka či stopa osoby sa celý život nezmení, je totožná. V písmoznalectve vychádzame z pravidla, že pri vyhotovení milióna vlastných podpisov jednou a tou istou osobou ani žiadne dva nebudú totožné a každý bude viac či menej odlišný, napríklad nepatrne na prvý pohľad.
Ako podpis mení vek, choroba, zranenie alebo trasenie ruky?
Všetky tieto faktory majú na podpis alebo jeho vývoj vplyv, či už pozitívne, alebo negatívne. Ale zase je to závislé od typu osoby, od toho, ako sa so zmenenými podmienkami osobne vyrovnáva, a to aj vrátane ochorenia, jeho liečby a pod. Možno síce konštruovať určité typy, ale pri samotnom identifikačnom skúmaní je nutné ku každej osobe pristupovať veľmi individuálne a preverovať a preverovať.
Tras písma môže byť spôsobený vekom, chorobou, úmyselným konaním či nevhodnou podložkou. Ruka sa môže triasť aj preto, že je človeku pri podpisovaní zima. Treba poznať pozadie a kontext.
Trinokulárny mikroskop
Tento technický nástroj umožňuje skúmaný podpis vcelku alebo v detaile nielen pozorovaním skúmať, ale i odfotiť, upraviť a vložiť kvôli dokumentácii do posudku.
Asi najviac analyzovaným podpisom v rámci Slovenska je ten Pavla Ruska na zmenkách spoločnosti Markíza. Ako je možné, že rôzni znalci prišli s výrazne odlišnými závermi?
Je to možné rovnako, ako k tomu dochádza aj v iných forenzných odboroch. Záleží to na konkrétnej forme prípadu, na skúsenosti znalca, na jeho prístupe k odboru.
Nemalo by sa to stávať a každá krajina by mala mať orgán, ktorý by toto strážil a z chýb vyvodzoval dôsledky, či už sú náhodné, alebo snáď dokonca vedené túžbou po zisku. Oboje sa bohužiaľ v praxi vyskytuje. Vami uvádzaný prípad určite nebude jediný a v písmoznalectve to nie je pre už uvedené obtiažnosti výnimočné.
Máte nejaký bizarný alebo nezvyčajný príbeh z praxe?
Tak okrem prípadu, ktorý spomínate, bol obdobný napr. pri podpisoch riaditeľa NOVA, alebo pri identifikácii pisateľa poviedky, ktorá sa nakoniec ukázala ako novo objavená od Jaroslava Haška. Skúmali sa podpisy na tzv. pozývacom liste z roku 1968 či kráľovohradecké rukopisy.
Presnejšie údaje nemôže žiadny znalec uvádzať, pretože je zo zákona viazaný mlčanlivosťou a musel by jej byť najskôr zbavený.
