Patrik odišiel do Kanady bez bývania. Kolega ho ponúkal omamnými látkami, neskôr šoféroval autobus pod dohľadom AI

Odísť na leto do Kanady znie ako plán, v ktorom sa stretávajú štedré zárobky, výlety do hôr a fotografie, pri ktorých doma všetci závidia. O niečo menej lákavo vyzerá chvíľa, keď pristaneš s 33-kilovou batožinou, nemáš zabezpečené bývanie a každá ďalšia noc ti ukrajuje z úspor.

Patrik zo stredného Slovenska si počas svojho pobytu vyskúšal obe stránky života v zahraničí. Ako 26-ročný študent chcel posledné prázdniny využiť na skúsenosť, na ktorú bude spomínať aj po návrate do školy. Zatiaľ čo teda jeho spolužiaci vyrážali cez agentúry do Spojených štátov, on zamieril do Kanady.

Prácu v pizzerii mal dohodnutú, no hľadanie strechy nad hlavou v turistickej oblasti Bow Valley sa ukázalo ako podstatne tvrdší oriešok. Vďaka tomu už na tretí deň premýšľal, či sa nevráti domov. Napokon však zostal, našiel si ubytovanie a neskôr vymenil prácu s cestom či umývanie riadu za šoférovanie autobusu.

V rozhovore opisuje, koľko zarábal, aké sumy nechával za bývanie či potraviny a prečo kanadská výplata automaticky neznamená život v blahobyte. Priestor však dostanú aj menej príjemné časti jeho výletu, ako napríklad pracovný úraz či boj s prenajímateľom.

Čo ťa v 26 rokoch priviedlo do Kanady? Chcel si zarobiť, zažiť niečo nové alebo si potreboval zmeniť život?

Keďže som študent, chcel som skúsiť posledné prázdniny prežiť niekde v zahraničí. Veľa spolužiakov skúšalo Work and Travel cez agentúry v USA, no vďakabohu ja mám známych v Kanade. Požiadal som teda cez vládu o víza a mal som možnosť ísť do jednej z najfrekventovanejších oblastí Kanady.

Čo si mal pred odletom vybavené a čo si nechával na náhodu? Prečo si vyrazil bez zabezpečeného bývania?

Vybavenú som mal len robotu v pizzerii a všetko, čo odo mňa vláda žiadala.

Bývanie v Bow Valley je dosť náročné zohnať. Prvé inzeráty na Facebook som pridával už dva mesiace pred príchodom, no žiaľ, neúspešne. Odpovede som dostával iba od podvodníkov, ktorí pýtali zábezpeku.

Prvé dva týždne si bol podľa vlastných slov „homeless“. Kde si spával, sprchoval sa a nechával si veci?

Väčšinu času, kým som nenašiel ubytovanie, som strávil v hosteloch. Problém je v tom, že hostely v Canmore a Banffe stoja okolo 80 dolárov cez týždeň a 150 dolárov cez víkend.

Mal som 33-kilovú batožinu, ktorá sa nezmestila do uzamykateľných skriniek v hosteli, takže som ju mal len vedľa postele a s malou dušičkou čakal, či ju tam ráno nájdem. Niekedy som ju počas dňa mohol nechať na recepcii, keď som ich pekne poprosil.

Batoh s najdôležitejšími vecami, ako bolo pracovné povolenie a podobne, bol pri mne celý deň aj noc.

Chodil si už počas tohto obdobia do pizzerie? Ako si zvládal pracovať a zároveň každý deň riešiť, kde prespíš?

Prvý týždeň som nepracoval. Chvíľu trvalo, kým som si vybavil všetko potrebné, aby som mohol legálne pracovať. Po týždni som nastúpil do roboty a konečne som mal dobrý pocit, že moja denná bilancia nie je v mínuse. Neskôr som si nechával batožinu u kolegu, keďže býval hneď pod pizzeriou.

Bol moment, keď si sa bál alebo rozmýšľal, že sa vrátiš domov? Čo sa vtedy stalo?

Bál som sa každý večer, keď som nechával batožinu pri posteli, či ju tam ešte uvidím. Nad návratom domov som začal rozmýšľať na tretí deň po príchode. Bol to extrémny výstup z komfortnej zóny, ktorý si teraz spätne veľmi chválim.

V tom momente som si však povedal, že by nebolo veľmi príjemné vracať sa. Zahodil by som totiž príležitosť žiť tam, kde turisti platia tisíce za to, aby mohli prísť.

Ako si napokon našiel bývanie? Koľko stál nájom a čo si za tie peniaze dostal?

Bývanie som našiel na Kijiji. Je to kanadský ekvivalent Bazoša. Písal som na všetky inzeráty a bral prvé dostupné bývanie. Ak tam človek nejde za prácou, ktorá ponúka zamestnanecké ubytovanie, nemá veľmi možnosť vyberať si.

Nájom ma stál 1 175 dolárov mesačne. Za túto cenu som mal pre seba takmer celé suterénne podlažie, čiže samostatnú izbu, kúpeľňu a chladničku s mrazničkou v krásnom dome. Zdieľal som iba kuchyňu a práčku so sušičkou.

Musím priznať, že v tomto prípade som mal obrovské šťastie, keďže ľudia s takýmto nájmom zvyčajne žijú v úplne iných podmienkach.

Pri sťahovaní si prišiel približne o 1 200 kanadských dolárov. Čo presne sa stalo a prečo si sa bál, že stratíš aj zábezpeku?

Ako som spomenul, ľudia, a hlavne ja v tejto situácii, berú prvú vec bez ohľadu na to, čo príde. Tento prenajímateľ však robil niečo, čo v Kanade nie je až také bežné – prenajímal izby načierno.

Keď som mu povedal, že sa musím presťahovať do vedľajšieho mesta, hneď vytiahol otázku, čo by som robil, keby som mal nájomnú zmluvu. Snažil sa využiť všetky výhody zmluvy, aj keď som žiadnu nedostal a všetko chcel platiť v hotovosti.

Mohlo by ťa zaujímať:

Slovák žijúci v Kanade: Indiáni sú ešte viac rasistickí než belosi. Stáva sa, že medvedica rozdriape rodinu turistov a drag queens chodia deťom čítať knihy do školy (ROZHOVOR)

• Ľudia
• Rozhovory

Jeho riešením bolo, že mu nechám nájom do konca mesiaca. Nejako som s tým rátal, aj keď bol iba siedmy deň v mesiaci. Okrem toho však chcel ešte peniaze za tých sedem dní, ktoré si vezme zo zábezpeky.

Keďže som nemal zmluvu, bál som sa, že pri väčšej hádke prídem o celú zábezpeku. Bol som v značnej nevýhode, keďže som bol cudzinec na druhej strane sveta.

Koľko si zarábal v pizzerii? Aká bola hodinová mzda, koľko hodín si odpracoval a koľko ti po zdanení prišlo na účet?

Zarábal som 18 dolárov na hodinu a mal som zmluvu na 40 hodín týždenne. Na predstavu si pamätám druhú výplatu: odpracovaných 52,55 hodiny, čistá mzda 926,53 dolára a daň 57,21 dolára.

Dostával si aj tringelty? Ako sa rozdeľovali a akú veľkú časť zárobku tvorili?

Dostával som tringelty, aj keď som iba robil cesto alebo umýval riady. Všetky sa vyzbierali a na konci týždňa sa rozdelili podľa odpracovaných hodín. Predstavovali tak 250 až 300 dolárov týždenne, takže v ideálnom scenári by tvorili približne 30 percent môjho platu.

Vieš rozpočítať svoj bežný mesačný rozpočet? Koľko išlo na bývanie, potraviny, dopravu a koľko ti zostalo pre seba?

Bežný mesačný rozpočet bol vždy okolo 3 000 dolárov.

Nájom bol 1 175 dolárov v prvom ubytovaní a 1 150 dolárov v druhom. Na potraviny som míňal okolo 500 až 600 dolárov, telefón stál 48,25 dolára a doprava 80 dolárov, kým som cestoval medzi Banffom a Canmore. Posledný mesiac som fungoval iba v Banffe. MHD v rámci Banffu je pre miestnych zadarmo.

Asi je dôležité povedať, že tieto náklady sú výrazne znížené tým, že som tam bol len na sezónu. Ľudia, ktorí tam idú žiť na dlhšie, musia riešiť ďalšie náklady, napríklad auto. Za iných podmienok sú teda náklady na život oveľa vyššie.

Pri čom si v Kanade najviac cítil, že je život drahší než na Slovensku? A čo bolo, naopak, lacnejšie alebo dostupnejšie?

Nájom bol určite uletený. Väčšinou začína na 1 100 dolároch a ide len vyššie. Záleží na tom, či chce človek žiť sám a aký komfort očakáva. Kilo kuracích pŕs začína na 22 dolároch a 250 gramov parmezánu stojí 12 dolárov. To boli veci, pri ktorých som si naozaj uvedomil, koľko tam stoja potraviny.

Lacnejšia bola posilka. V Canmore som mal za 70,88 dolára členstvo v krásnej novej budove, kde bola lezecká stena, posilňovňa, plaváreň, knižnica aj galéria.

Teraz, keď vidím, koľko pýtajú v niektorých reštauráciách u nás na Slovensku, povedal by som, že to vychádza takmer rovnako, len tam je štandardne vyšší plat.

Ako sa z práce v pizzerii stala príležitosť šoférovať autobus? Mal si s podobnou prácou už skúsenosti?

So šoférovaním autobusu som nemal žiadne skúsenosti a úprimne musím povedať, že som mal na začiatku z toho prirodzený strach a rešpekt. Na prácu ma odporučil kamarát, pretože tam predtým pracoval a oni v tom čase hľadali šoférov.

Motivovalo ma to, že reálne náklady na život v Bow Valley boli naozaj vysoké. Pochopil som, že približne 23 dolárov na hodinu vyzerá pre nás možno lukratívne, no v Kanade je človek rád, keď z toho vyžije.

Čo všetko si musel absolvovať, aby si mohol šoférovať autobus? Koľko ťa stálo získanie oprávnenia a pomohla ti s tým firma?

Najprv som si musel spraviť vodičské oprávnenie Class 4, čo je oprávnenie na taxík, sanitku a autobus do 24 pasažierov. V Kanade stačí ísť na preventívnu prehliadku, ktorá stojí 180 dolárov, a spraviť vedomostný test za 17 dolárov. Na skúšky sa naučíš maximálne za týždeň a môžeš ich opakovať donekonečna.

Okrem toho som musel absolvovať niekoľko jázd s vodičmi ako pozorovateľ. Sledoval som, ako počas zmeny vykonávajú jednotlivé úkony. Neskôr som išiel pravidelnú trasu s prázdnym autobusom a trénerom. Ak bol spokojný, nasledovalo niekoľko dní s ďalšími trénermi, tentoraz už ako šofér a naostro.

Pri vážnej chybe väčšinou prišli dopredu alebo prebrali riadenie, ak to bolo naozaj zlé. Ak boli spokojní, iba sa viezli ako pasažieri a na konci zhodnotili jazdu – dali svoje odporúčania alebo návrhy na zlepšenie drobných nedostatkov.

Čo si nevšimol tréner, to si určite všimla kamera so systémom, ktorý nás sledoval počas jazdy. Na centrále vždy vedeli, kde sa nachádzam, akou rýchlosťou práve idem alebo koľko mám natankované. Umelá inteligencia v kamere zase upozorňovala na prekračovanie rýchlosti, fajčenie, nezastavenie na stopke, ospalosť alebo manipuláciu s telefónom.

Po týchto jazdách nasledovalo záverečné hodnotenie, takzvaná Final Evaluation. Je to jazda, počas ktorej tréner absolútne nič nerobí a nepomáha. Iba sleduje, či je človek pripravený na samostatnú jazdu, potrebuje ešte pár jázd, alebo sa na túto robotu nehodí.

Hodnotilo sa všetko od kontroly pred jazdou cez príhovor po vyzdvihnutí všetkých pasažierov až po samotnú jazdu. Často sa stávalo, že šoféri tréning jednoducho nespravili, alebo nechceli pokračovať.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane