Kedysi si si večer pustil film a potom ešte stihol urobiť tisíc ďalších úkonov, dnes však pri niektorých tituloch premýšľaš, či si nemáš radšej zobrať na druhý deň voľno. Kým hrdina zachráni svet, vyrovná sa s otcom a pripraví pôdu pre pokračovanie, ty už prehodnocuješ rozhodnutie dať si o deviatej večer kávu.
Dlhý film môže byť výborný. My sme dávnejšie navštívili premietanie sedemhodinového filmu Satanské tango a v reportáži sme jasne popísali, že to bol dokonalý nápad. Rovnako výborný však môže byť aj ten, ktorý sa skončí skôr, než začneš hľadať pohodlnejšiu polohu na gauči. Napätie, humor ani silný príbeh nepotrebujú povinne dve a pol hodiny. Niekedy im dokonca prospieva, keď tvorcovia vedia, kedy prestať.
My sme preto pre teba vybrali originálne snímky, ktoré nepresahujú 100 minút. Čakajú ťa upírski spolubývajúci, nevydarené zločiny, zúfalý beh o život aj telefonát, ktorý by si rozhodne nechcel prijať. Popri známych tituloch sme vybrali tiež jeden krátky film z čias, keď si majster hororu Robert Eggers ešte len budoval meno.
Každý z nich ponúka trochu iný zážitok, no všetky sa zmestia aj do večera, počas ktorého plánuješ ísť normálne spať. Či sa ti potom podarí zaspať, už závisí od výberu – po snímke REC možno ešte chvíľu necháš na chodbe rozsvietené.
REC (2007) – 78 minút
Na začiatku tejto kultovej hororovej snímky je obyčajná a zdanlivo nevinná televízna reportáž o nočnej službe hasičov. Reportérka s kameramanom ich sprevádzajú do bytového domu, kde potrebuje pomoc staršia obyvateľka. Potom sa však budova uzavrie a z nakrúcania pracovnej rutiny zostane záznam udalostí, pri ktorých by si kameru najradšej odložil a utekal sa zamknúť na záchode.
Španielsky REC využíva obmedzený výhľad kamery mimoriadne účinne. Chodbu vidíš len vtedy, keď sa do nej niekto otočí, a nebezpečenstvo môže stáť tesne mimo záberu. Krátka minutáž mu pristane: postupne zvyšuje tlak a neposkytuje veľa príležitostí, aby si sa v kresle pohodlne usadil, pretože démonickou entitou posadnutí obyvatelia bytovky na teba čakajú skutočne všade.
Telefónna búdka (2002) – 80 minút
Colin Farrell dokáže byť nepríjemný aj bez toho, aby zvýšil hlas – ako sebavedomý publicista Stu rozdáva úsmevy, manipuluje okolím a predpokladá, že sa zo všetkého vyrozpráva. Jeden telefonát mu tento pracovný postup zásadne skomplikuje: neznámy hlas oznámi, že naňho mieri puškou.
Joel Schumacher postavil triler na situácii, ktorú pochopíš za pár sekúnd, a následne skúša, koľko napätia z nej dokáže dostať. Farrell musí veľkú časť filmu odohrať na minimálnom priestore, zatiaľ čo okolitá ulica ďalej žije svojím životom. Aj obyčajné zloženie slúchadla tu zrazu pôsobí ako mimoriadne riskantné rozhodnutie.
Lola beží o život (1998) – 81 minút
Červené vlasy, tenisky a hudba, pri ktorej by sa rozbehol aj človek čakajúci na výťah. Lola potrebuje za dvadsať minút zohnať peniaze, aby zachránila svojho priateľa. Režisér Tom Tykwer ju vypustí do ulíc Berlína a z jej zúfalého behu urobí film, ktorý sa prakticky odmieta zastaviť.
Príbeh sa naprieč dejom vracia k počiatočnej situácii a ukazuje, ako drobné zmeny v správaní postáv ovplyvňujú ďalšie udalosti.
Nejde však o suché cvičenie z osudovosti. Strih, elektronická hudba a miešanie obrazových postupov vytvárajú energickú jazdu, pri ktorej máš chuť kontrolovať čas spolu s hlavnou hrdinkou. Ak máš v sebe ešte zvyšky predošlého večera v nočnom klube, toto je film pre teba.
Fargo (1996) – 98 minút
Niektorí ľudia by nemali organizovať ani spoločný obed, nieto ešte únos. Predajca áut Jerry Lundegaard si napriek tomu myslí, že vymyslel elegantné riešenie finančných problémov. Stačí najať správnych mužov, predstierať cudzie zavinenie a počkať na peniaze. Samozrejme, nič nebude také jednoduché.
Legendárni Bratia Coenovci zasadili kriminálny príbeh do zasneženého prostredia, kde sa zdvorilé rozhovory zvláštne stretávajú s brutalitou. Veľkú zásluhu na jeho osobitosti má policajtka Marge v podaní Frances McDormandovej. Jej pokojná vecnosť dáva celej prehliadke ľudskej hlúposti dokonalú protiváhu.
Cesty slávy (1957) – 86 minút
Vojnový film nemusí trvať tri hodiny, aby po ňom zostalo nepríjemné ticho. Stanley Kubrick sleduje francúzskych vojakov počas prvej svetovej vojny, ktorých velenie vyšle do takmer nesplniteľného útoku. Keď operácia zlyhá, zodpovednosť sa začne presúvať smerom k tým, ktorí mali najmenej možností o čomkoľvek rozhodovať.
Kirk Douglas hrá plukovníka, ktorý sa pokúša brániť vybraných vojakov pred vojenským súdom. Film čerpá silu z rozdielu medzi skúsenosťou mužov v zákopoch a uvažovaním ich nadriadených. Je úsporný, nahnevaný a presný v tom, ako ukazuje moc schopnú premeniť vlastné zlyhanie na cudziu vinu.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
