Zjedol vlastnú topánku a pretiahol loď cez horu. Werner Herzog si povesť najšialenejšieho filmového režiséra zaslúžil poctivo

Niektorí režiséri presviedčajú producentov, že potrebujú drahšiu kameru, lepšieho herca alebo štyridsiaty prepis nového scenára. Legendárny Werner Herzog ich presviedčal, že potrebuje pretiahnuť skutočný parník cez kopec v amazonskom pralese.

Keď mu navrhli maketu, spustila sa hádka a napokon sa nedohodli. Režisér potom zvolal svoj štáb, dotiahol loď do Amazonky a tá sa nakoniec pohla. Niekoľkých členov tímu to síce stálo fyzické či psychické zdravie, no vo výsledku vznikol jeden z najoriginálnejších záberov všetkých čias.

Označiť niekoho za najšialenejšieho režiséra všetkých čias je, samozrejme, trošku prehnané. Herzog však do tejto súťaže prináša nezvyčajne silný životopis. Ten zahŕňa zjedenú topánku, nakrúcanie s hypnotizovanými hercami, africké väzenie aj spoluprácu s najvýbušnejším hercom všetkých čias, Klausom Kinským.

Je toho však omnoho viac.

Herzog pritom v septembri 2026 oslávil 84 rokov. Stále však nakrúca a dokonca sa svojim fanúšikom prihovára cez profily na sociálnych sieťach. Sem-tam si aj zahrá v nejakom hollywoodskom seriáli či filme, prípadne si odskočí nahovoriť rozhlasovú hru či odštartovať kariéru nádejného filmára. Dá sa povedať, že tento muž je nezastaviteľný.

Chlapec bez kina, ktorý sa rozhodol nakrúcať

Herzog sa narodil 5. septembra 1942 v Mníchove. Matka s deťmi pred bombardovaním utiekla na bavorský vidiek. Herzog tak vyrastal v chudobe, bez tečúcej vody, zato však s voľnosťou pohybovať sa po horách. Prvý film videl približne ako jedenásťročný, keď do dediny prišiel premietač.

Práve tento moment ho ovplyvnil natoľko, že už ako tínedžer vedel, že chce nakrúcať. Peniaze získaval, mimo iného, z nočných zváračských zmien. Kameru si podľa vlastného rozprávania jednoducho odniesol z miestnosti mníchovskej filmovej školy. Neskôr to vysvetľoval ako privlastnenie nástroja, na ktorý mal právo, pretože ho potreboval.

Jeho prvým krátkym filmom bol Herakles z roku 1962, celovečerným debutom zase Znamenia života z roku 1968. Už príbeh vojaka, ktorého na gréckom ostrove pohlcuje vnútorný rozklad, naznačil jeho budúce smerovanie. Herzogových hrdinov totiž často od spoločnosti oddeľuje posadnutosť, osamelosť alebo presvedčenie, ktorému ostatní nerozumejú.

Za jedným z ústredných obrazov jeho celovečerného debutu stál zážitok z čias, keď mal sedemnásť rokov. Na Kréte vtedy narazil na údolie posiate tisíckami veterných mlynov.

Pohľad ho natoľko ohromil, že na okamih zapochyboval o vlastnom vnímaní. „Sadol som si, pretože som vedel, že som sa zbláznil. Toto nemôže byť. Je to nepredstaviteľné. Je to nemožné,“ spomínal v rozhovore pre PBS.

Mlyny však boli skutočné a obraz v ňom zostal, až kým preň nenašiel miesto vo filme o vojakovi, ktorý postupne stráca rozum.

Násilie, hrôza a absurdnosť existencie

Neskôr, konkrétne počas nakrúcania Fitzcarralda, Herzog v dokumente Burden of Dreams predniesol jeden zo svojich najslávnejších monológov, ktorým by sa dal dokonale vyjadriť jeho raný prístup k tvorbe a životnej filozofii. Amazonský prales v ňom opísal ako prostredie plné rozmnožovania, dusenia, boja o prežitie a rozkladu.

„Keď sa pozorne pozrieme na to, čo nás obklopuje, existuje tu istý druh harmónie. Je to harmónia ohromujúceho a kolektívneho vraždenia,“ vyhlásil. Jeho džungľa mala ďaleko od romantickej predstavy pokojného sveta, ktorý pokazil až príchod človeka.

Vzbura, smiech a skok do kaktusov

K jeho najznepokojivejším raným dielam patrí Aj trpaslíci začínali malí z roku 1970. Obsadil doň výhradne ľudí s nízkym vzrastom, ktorí stvárňujú obyvateľov veľmi zvláštneho zariadenia, ktorí sa búria proti vedeniu.

Čiernobiela snímka z Lanzarote postupne prerastá do groteskného chaosu. Ničenie predmetov, krutosť a nepríjemný smiech neposkytujú pohodlné vysvetlenie, komu držať palce. Film otvára otázky moci aj spôsobu, akým divák sleduje ľudí, ktorí sa od neho odlišujú.

Aj tu vznikla typicky herzogovská príhoda. Po nehodách počas nakrúcania, ako napríklad vzplanutie jedného z hercov, sľúbil, že ak zvyšok produkcie prebehne bez ďalších zranení, skočí do kaktusov.

Sľub dodržal.

Iný režisér by hercom možno kúpil večeru, Herzog poskytol adrenalínom nabité predstavenie s následným vyberaním pichliačov.

Afrika sa skončila aj za mrežami

Jeho filmografia vznikala naprieč svetom: v Amazonskom pralese, saharských oblastiach, Antarktíde aj pri sopkách.

Medzi najznámejšie snímky z týchto ciest patria napríklad Aguirre, hnev Boží a Fitzcarraldo, nakrúcané v peruánskej Amazónii, púštna filmová báseň Fata Morgana, antarktický dokument Stretnutia na konci sveta či Into the Inferno, v ktorom skúmal sopky aj vzťah ľudí k ich ničivej sile.

V dokumente Lektionen in Finsternis zase zachytil horiace ropné polia v Kuvajte po vojne v Perzskom zálive a premenil spustošenú krajinu na apokalyptickú víziu sveta.

Cestovanie však neslúžilo iba ako zbieranie exotických pozadí. Vyhľadával prostredia, v ktorých človek stráca samozrejmosť vlastnej prevahy.

Pri africkom nakrúcaní Fata Morgany štáb zadržali v Kamerune. Podľa Herzogovho rozprávania malo meno kameramana Jörga Schmidta-Reitweina pripomínať meno hľadaného nemeckého žoldniera.

„Všetkých nás hodili do maličkej cely so šesťdesiatimi ďalšími mužmi. Veľmi zle s nami zaobchádzali. Nechcem zachádzať do podrobností,“ vysvetľoval neskôr Herzog.