Niektoré filmy sa skončia a o chvíľu si na ne ani nespomenieš. Pri iných ešte dlho premýšľaš, prečo sa postavy rozhodli tak, ako sa rozhodli, komu si vlastne držal palce a či by si sa na ich mieste zachoval lepšie. Práve psychologické filmy dokážu z obyčajného večera spraviť nepríjemne osobnú skúsenosť.
Nemusia pritom stáť na šokujúcich zvratoch. Niekedy stačí rozhovor s terapeutom, rodinný prípitok alebo manželská hádka v dome, kde možno niekto počúva. Napätie vzniká z toho, čo ľudia zatajujú, čoho sa boja a čo si odmietajú priznať.
V tejto najlepšej desiatke, vybranej Slovákmi a Čechmi na platforme ČSFD, sa preto stretávajú kriminálne trilery, komorné drámy aj japonská animácia.
Spája ich záujem o ľudské správanie v situáciách, keď prestávajú fungovať naučené pravidlá a pekné reči už nič nezachránia. Ak teda hľadáš film, ktorý ti zamestná hlavu aj po záverečných titulkoch, máš z čoho vyberať.
10. Andrej Rubľov (1966) – 84,7 %
Andrej Tarkovskij, jeden z najoslavovanejších režisérov všetkých čias, a najznámejší predstaviteľ takzvaného „Slow Cinema“, vo filme Andrej Rubľov sleduje stredovekého maliara ikon. Ak poznáš tohto geniálneho filmového autora, životopis podľa schémy narodenie, úspechy a smrť od neho v tomto diele nečakaj.
Rubľov prechádza svetom násilia, náboženských sporov a utrpenia, pričom sa čoraz naliehavejšie vynára otázka, aký zmysel má v takomto prostredí tvorba. Tarkovskij bol známy ako veľký filmový filozof a analytik ľudskej psychológie a snov, pričom toto všetko robil veľmi pomaly.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom oknePriprav sa teda na dlhé zábery plné komparzu, rôzne detaily na plesnivejúce ikony a blatistý svet stredoveku. Je to pomalšie a náročnejšie sledovanie, ktoré ale zaručene odmení tvoju trpezlivosť.
Veľkolepé výjavy vrátane odlievania zvona sa striedajú s intímnymi okamihmi a prevažne čiernobiely film eventuálne otvára priestor pre niečo nové – farebným detailom Rubľovových malieb.
9. The Celebration (1998) – 84,6 %
Rodina sa stretne, aby oslávila šesťdesiatku svojho váženého patriarchu. Klasika, ktorú pozná hádam každá rodina. Pripravené je slávnostné jedlo, prípitky aj povinné úsmevy. Potom však syn Christian vystúpi s prejavom, ktorý rozbije starostlivo udržiavaný obraz rodinného šťastia. Oceňovaný režisér Thomas Vinterberg, autor filmov ako Hon a Chľast, premieňa oslavu na konfrontáciu, z ktorej sa nedá jednoducho vyhovoriť.
Najnepríjemnejšie sú reakcie ľudí pri stole. Film sa ponára do problematiky toho, ako dokáže rodina chrániť vlastné pohodlie, popierať bolestivé skutočnosti a obracať pozornosť proti človeku, ktorý ich vysloví. Známe spoločenské rituály zrazu pôsobia ako nástroje, ktorými sa má všetko opäť zamiesť pod koberec.
Snímka známa aj pod pôvodným názvom Festen bola prvým filmom hnutia Dogma 95, ktorej tvorcovia odmietali technické prikrášlenie filmov. Vinterberg toto hnutie založil s legendárnym režisérom Larsom Von Trierom. Spoločne spísali desať pravidiel, takzvaný sľub čistoty.
Nakrúcať sa malo na skutočných miestach, ručnou kamerou, bez dodatočne pridanej hudby, špeciálneho osvetlenia či optických a zvukových efektov. Toto hnutie vytvorilo aj ďalší skvelý film, ktorý ti odporúčame: Idioti od Von Triera.
8. Dnes naposled (1958) – 84,9 %
Český režisér Martin Frič sa v tejto dráme venuje alkoholu ako sile, ktorá postupne rozkladá každodenný život. Sleduje viacero postáv, ich pitie aj následky, ktoré prenášajú na svoje rodiny a okolie. Názov vystihuje mechanizmus, ktorý pozná každý, kto sa niekedy stretol so závislosťou zblízka: tentoraz je to už naozaj posledný pohár.
Film veľmi efektívne ukazuje, ako sa podobné sľuby menia na opakujúci sa rituál a ako ľahko človek dokáže nájsť ospravedlnenie pre ďalšie zlyhanie. Postupná strata dôstojnosti je tu desivejšia než okázalé dramatické gestá.
Je nutné však diváka predom varovať – Frič, spájaný aj s populárnymi komédiami, tu nakrútil mimoriadne pochmúrny film. Národný filmový archív ho zaraďuje do tradície českých drám o alkoholizme a vyzdvihuje dôkladnosť, s akou tému spracúva. Aj po desaťročiach zostáva relevantným najmä vďaka tomu, ako presne zachytáva sebaklam a dosah pitia na najbližších.
7. A Silent Voice (2016) – 85,0 %
Japonská kinematografia dokáže prostredníctvom animácie rozprávať aj príbehy, pri ktorých rozprávkovú bezstarostnosť vystriedajú nepríjemne známe pocity. A Silent Voice patrí k filmom, ktoré citlivo skúmajú šikanu, osamelosť a následky detskej krutosti.
Režisérka Naoko Jamadová pritom dielo stavia na drobných gestách, odvrátených pohľadoch a tichu, ktoré medzi postavami často prezradí viac než rozhovor.
Príbeh sleduje Šóju, ktorý ako školák šikanoval nepočujúcu spolužiačku Šóko, až sa napokon sám ocitol na okraji kolektívu. Po rokoch ju vyhľadá v snahe napraviť minulosť, lenže ospravedlnenie nedokáže automaticky zahojiť staré zranenia.
6. Ucho (1970) – 85,8 %
Tu máme potom jeden z najlepšie hodnotených Československých filmov všetkých čias. O čom tak môže byť film s obyčajným názvom Ucho? Vysokopostavený funkcionár Ludvík a jeho manželka Anna sa vracajú zo spoločenskej udalosti domov, no podozrivé okolnosti v nich postupne vyvolajú obavu, že ich sledujú a odpočúvajú.
Jediná noc sa tak mení na skúšku nervov, počas ktorej sa politický strach mieša s rokmi nahromadenou manželskou nevraživosťou. Najväčší tlak tu vytvára všadeprítomná neistota. Postavy nevedia, kto ich počúva, čo už o nich vie ani ktoré vlastné slová im môžu uškodiť. Aj súkromný rozhovor sa preto mení na predstavenie pre možného neviditeľného poslucháča – domov tak prestáva byť bezpečným miestom a každé ticho získava nepríjemný význam.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
