Strata domáceho miláčika dokáže človeka zasiahnuť rovnako silno ako odchod blízkeho človeka. Napriek tomu nemusia niektorí majitelia vedieť, aké majú možnosti, keď sa potrebujú so svojím zvieratkom rozlúčiť.
Branislav Masarovič vedie zvieracie krematórium Memoriam v Bratislave. Tvrdí však, že jeho práca sa nekončí samotnou kremáciou. Porozprával nám o nezvyčajných požiadavkách majiteľov, telefonátoch, na ktoré sa nedá pripraviť, aj o tom, prečo pri prvom stretnutí s majiteľmi nepoužíva obyčajné „dobrý deň“.
Masarovič pôvodne pôsobil v inej oblasti. Už približne 15 rokov vystupuje aj ako predseda občianskeho združenia, ktoré pomáha týraným ženám a deťom. Keď začal hľadať spôsob, ako financovanie tejto činnosti zabezpečiť, prišiel za ním priateľ s nápadom vytvoriť zvieracie krematórium.
Projekt sa napokon ukázal ako náročnejší, než spočiatku očakávali. Získať všetky potrebné povolenia trvalo približne tri roky. Keď už mali potrebné náležitosti vybavené, jeho obchodný partner z projektu odstúpil. Masarovič sa však rozhodol pokračovať a prevziať zodpovednosť za jeho dokončenie.
„Pustili sme sa do projektu, ale keď sme všetko vybavili, povedal mi, že do toho nejde. Musel som ho vyplatiť a rozhodnúť sa, čo ďalej. Napokon som sa rozhodol, že budem pokračovať,“ vysvetľuje Masarovič.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneOd začiatku chcel, aby sa ľudia v náročnej chvíli nemuseli zaoberať množstvom praktických otázok. „Spáliť zviera vie každý. To, na čom mi veľmi záleží, je celá komunikácia. Chcem, aby sa človek, ktorý prišiel o svojho miláčika, mohol v úvodných chvíľach venovať len svojej bolesti a trápeniu. My sa postaráme o všetko ostatné a budeme zaňho aj rozmýšľať,“ hovorí Masarovič.
Rozlúčka sa začína oveľa skôr ako kremácia
Jedným z prvých krokov je prevzatie zvieraťa, no krematórium má vlastné pravidlá aj pre túto chvíľu. Majiteľom vždy dávajú priestor, aby sa so svojím miláčikom rozlúčili. Zároveň sa snažia, aby neboli prítomní pri jeho ukladaní do prepravného boxu.
Podľa Masaroviča by si mali uchovať spomienku na zviera také, aké ho poznali počas života, nie na náročné chvíle po jeho smrti.
Na ľudí, ktorí prišli o zvieratko, sa snaží myslieť aj pri drobnostiach, ktoré môžu neskôr nadobudnúť veľký význam. Každému zvieratku preto bezplatne zhotovia odtlačok labky a odložia pramienok srsti. Majiteľ si tak môže dať neskôr vyrobiť napríklad šperk alebo si odtlačok nechať vytetovať.
„Keď si človek neskôr spomenie, že by chcel mať labku svojho psíka vytetovanú na ruke alebo trochu jeho srsti v šperku, už to nemusí byť možné. Preto to robíme hneď a bezplatne. Som presvedčený, že peniaze nemajú rozhodovať o tom, či človek takúto pamiatku bude mať alebo nie,“ priblížil Masarovič.
Masarovič sa pri komunikácii s klientmi snaží postupovať citlivo, a to aj v spolupráci s veterinármi. Tí totiž často ako prví oznamujú majiteľom, že ich zvieratko zomrelo alebo že jeho stav už nedáva veľkú nádej na zlepšenie. Masarovič preto ponúka veterinárnym pracoviskám bezplatné školenia o tom, ako takéto správy oznámiť a ako reagovať na rôzne emócie.
Pri tvorbe vlastných postupov sa inšpiroval skúsenosťami policajtov, ktorí oznamujú úmrtia blízkym. Práve pri takýchto správach totiž záleží na každom slove.
„Keď som sa rozprával s policajtmi, pýtal som sa ich, ako oznamujú smrť človeka. Aj oni majú na to svoje postupy. Tie sme prevzali a prispôsobili našej práci. Jedna zo základných vecí je, že nepovieme ‚dobrý deň‘. Čo je dobré na dni, keď vám odíde milované zviera?“ pýta sa a vysvetľuje Masarovič.
Majitelia môžu mať istotu, že dostanú späť svojho miláčika
Samotná kremácia je dlhý proces. Podľa Masaroviča trvá niekoľko hodín a následne musí pec vychladnúť. Jedno z najdôležitejších pravidiel je, že každé zviera kremujú samostatne. Majitelia sa tak nemusia obávať, že by sa popol ich miláčika miešal s popolom iného zvieraťa. Všetky kroky majú stanovené v postupoch, ktorých cieľom je zabezpečiť dôstojné zaobchádzanie a istotu pre pozostalých.
„Ľudia si niekedy predstavujú, že popol naberáme lopatami a potom ho rozdeľujeme. Takto to nefunguje. Každé zviera kremujeme samostatne. Je pre nás veľmi dôležité, aby mal majiteľ istotu, že dostane späť práve svojho miláčika,“ ubezpečuje Masarovič.
Majitelia sa s krematóriom dohodnú na prevzatí zvieratka a pracovníci si poň prídu osobne, či už domov, alebo na veterinárnu kliniku. Masarovič uvádza, že sú k dispozícii 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Po prijatí požiadavky na vyzdvihnutie vyrážajú za zvieraťom čo najskôr.
Dôležité je aj to, čo sa deje po odvoze. Kremáciu nezačnú skôr, než sa s majiteľom dohodnú na ďalšom postupe. Podrobnosti o urne a ostatných možnostiach riešia až s časovým odstupom.
„Keď zviera prevezmeme, nič neplatíte. S človekom začneme podrobnosti riešiť až na druhý deň. Keď vám práve zomrie pes, nemáte v tej chvíli mentálnu kapacitu rozhodovať sa, či chcete takú alebo onakú urnu,“ hovorí Masarovič.
Aké zvieratká sa k nim dostávajú?
Memoriam sa venuje kremácii domácich spoločenských zvierat. Najčastejšie sú to psy a mačky, no už tu kremovali aj korytnačky, hady či domácu vranu.
Okrem zákonných podmienok je rozhodujúca aj hmotnosť zvieraťa a technické možnosti zariadenia. Krematórium uvádza kapacitu do 150 kilogramov, pričom v praxi sa hranica pohybuje okolo 100 kilogramov.
Práve pri neobvyklých prípadoch musí byť Masarovič opatrný. Spomína si napríklad na požiadavku týkajúcu sa domáceho prasiatka, ktoré vážilo približne 120 kilogramov. Napokon ho odmietli.
„Mali sme požiadavku na kremáciu domáceho prasiatka, ale nebolo to malé prasiatko. Malo asi 120 kilogramov. Neurobili sme to z jednoduchého dôvodu: keď má zviera veľa tuku, samo vytvára teplo a mohlo by to poškodiť pec,“ uvádza Masarovič.
Pokračovanie článku na druhej strane
