Na zabudnutom ostrove zostali uväznené desiatky žien, detí a strážca majáka. To, čo nasledovalo, pripomína horor

Predstava života na opustenom ostrove má svoje miesto v dobrodružných románoch aj dovolenkových snoch. Človek sa vzdiali od sveta, zbaví sa každodenných povinností a naučí sa vystačiť s tým, čo mu poskytne príroda. V skutočných príbehoch dlhodobej izolácie však rozhodujú oveľa nepríjemnejšie otázky.

Kto rozdeľuje zásoby? Kto sa postará o chorých? A čo sa stane, keď človek, ktorému ostatní zverili svoje životy, začne robiť rozhodnutia, ktoré ich ohrozujú?

Katastrofy odrezaných výprav a osád často prichádzali postupne. Najskôr meškala loď, potom bolo potrebné obmedziť jedlo a nakoniec ochorel niekto, kto dovtedy zabezpečoval prežitie ostatných. S ubúdajúcimi silami sa zužovali aj možnosti odísť.

Ľudia, ktorí sa ešte pred niekoľkými mesiacmi mohli slobodne rozhodovať, zrazu zostali odkázaní na pomoc svojich susedov a nádej, že si na nich niekto spomenie. V takých chvíľach záležalo aj na tom, s kým zostali uväznení.

Clippertonský ostrov v Tichom oceáne bol na začiatku 20. storočia domovom malej komunity vojakov, žien a detí. Mali svoje povinnosti, rodiny aj spojenie s pevninou, odkiaľ prichádzali zásoby. Život na odľahlom atole nebol jednoduchý, ale mal fungujúci poriadok. Keď však Mexikom začala lomcovať revolúcia, veci sa radikálne zmenili.

Kto žil na ostrove pred nimi?

Clipperton leží vyše tisíc kilometrov od mexického pobrežia. Ide to malý koralový atol. Úzky prstenec súše obklopuje lagúnu a na jednom mieste z neho vystupuje výrazná skala. Historické prehľady jeho osídľovania opisujú predovšetkým námorníkov, stroskotancov a pracovníkov ťažobných spoločností.

V deväťdesiatych rokoch 19. storočia tu pôsobila malá americká skupina spojená s využívaním guána, vtáčieho trusu ceneného ako hnojivo. V roku 1897 pri ostrove stroskotala britská loď Kinkora. Jej námorníci sa dočasne pridali k obyvateľom a z dreva, ktoré viezli, si vybudovali prístrešky.

Už vtedy sa ukázalo, ako ľahko sa Clipperton môže zmeniť na pascu. Jeden čln sa pri pokuse vyplávať rozbil, ďalším sa časti posádky podarilo dostať po pomoc. Zostávajúcich stroskotancov napokon odviezla britská vojnová loď.

Neskôr sa o ťažbu pokúšala britská spoločnosť. Stavali budovy a vysádzali sa kokosové palmy, no podnikanie narážalo na nákladnú dopravu a slabú výnosnosť. Ostrov mal obchodnú hodnotu na papieri, no jeho obyvateľov nedokázal spoľahlivo uživiť.

Vojaci, manželky a deti

Popri hospodárskych záujmoch sa riešilo aj vlastníctvo ostrova. Mexiko a Francúzsko si naň uplatňovali nárok a mexická vojenská prítomnosť mala podporiť predstavu, že nejde o opustené územie.

S vojakmi prišli ženy a niektoré rodiny sa tu rozrástli. Ramón Arnaud zastával funkciu veliteľa, jeho manželka Alicia sa starala o rodinu. Súčasťou komunity boli aj rodiny ďalších vojakov a ľudia spojení s niekdajšou ťažobnou prevádzkou.

Osada mala hierarchiu aj rozdielne spoločenské postavenie jednotlivých obyvateľov. Nebola skupinou náhodných dobrodruhov, ktorí sa rozhodli otestovať život mimo civilizácie. Vojaci plnili úlohu a rodiny sa pokúšali viesť bežný život na mimoriadne odľahlom mieste.

Keď ťažobná spoločnosť stiahla väčšinu pracovníkov, zostal jej správca Gustav Schulz. Ani medzi ním a Arnaudom nevládla zhoda. Americká správa z neskoršej návštevy zachytáva vzájomné nepriateľstvo a obviňovanie.

Pomoc prišla, no oni zostali

Vo februári 1914 pri atole stroskotala americká loď Nokomis. Jej posádka a kapitánova rodina sa dostali na ostrov, kde pribudli ďalší ľudia odkázaní na už beztak limitované zásoby.

Niekoľkým námorníkom sa podarilo v malom člne doplaviť do Acapulca. Následne dorazila loď USS Cleveland, ktorá odviezla stroskotancov aj Schulza s rodinou. Arnaud so svojou komunitou však zostal.

Podľa historických rekonštrukcií odmietol ponuku odísť, pretože očakával zásobovaciu loď. Rôzne dobové správy uvádzajú, že ľudia zostávajúci na ostrove bezprostrednú katastrofu nepredpokladali. Čakanie totiž považovali za dočasné.