Cez leto máš ako študent dve možnosti. Predávať hranolčeky na kúpalisku za minimálku, alebo odísť do zahraničia, dva mesiace zbierať jahody a vrátiť sa o tri litre bohatší. V niektorých prípadoch si Slováci vyberú tú druhú možnosť. A v mnohých z nich ju následne trpko oľutujú.
Práca v zahraničí, ktorú zabezpečí agentúra, so sebou totiž nesie veľké riziká. Svoje o tom vie aj slovenský používateľ Redditu u/Ok-Detail-4123, ktorý sa na sociálnej sieti nedávno podelil o negatívnu skúsenosť. „Tento rok som mal tri mesiace pracovať v Nemecku. Po tom, čo som štyri hodiny umýval riad, mi povedali, že som pomalý a zmluvu so mnou nepodpíšu,“ napísal.
Z komentárovej sekcie vyplýva, že rozhodne nie je jediný. V dnešnom článku preto nájdeš výber neuveriteľných príhod od Slovákov, ktorí okúsili prácu v zahraničí a nepekne na to doplatili. Poďme si ich prečítať.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okne1. Asi pred dvanástimi rokmi som išiel s partiou kamarátov pracovať do Prahy. Podnikateľ z východného Slovenska nám nasľuboval hory-doly, napríklad mzdu 8 eur na hodinu, preplatené bývanie, príspevok na cestovanie a mnoho ďalšieho. Našou úlohou bolo vyrábať veľké okná s keramickým obkladom na výškové budovy vo Švédsku.
Česi pracovali od siedmej do tretej poobede, my Slováci sme ťahali až do siedmej. Česi mali cez víkend voľno, my sme museli pracovať aj v sobotu. Nakoniec mi za 300 odpracovaných hodín prišla výplata 320 eur, to už vrátane diét a ostatných príspevkov. Hneď sme všetci skončili.
Zamestnávateľ sa tváril, že nechápe, čo sa nám nepáči. Ešte na nás nadával, že čo sme čakali, vraj snáď nie 1 500 eur. Samozrejme, že áno. Inak by sme tam ani nešli. Totálne sa urazil, že jemu prešlo cez ruky dvesto ľudí a nikto iný okrem nás sa nesťažoval.
2. Desať rokov dozadu som si ešte počas školy vybavil v Česku sezónnu prácu cez agentúru. Pracovať sa malo v Rakúsku, tesne pred Salzburgom. Išiel som tam s jedným Čechom. On mal auto, ja som vedel po nemecky, celkom dobrá dvojka.
V nedeľu podvečer sme dorazili do úplne vyľudnenej dedinky. Vyzeralo to tam ako mesto duchov, doslova nikde nikoho. Teta, ktorá nás mala ubytovať (pôvodom asi z Turecka), prišla až o tri hodiny neskôr. Ubytovňa vyzerala ako tzv. Gasthaus – na prízemí dokorán otvorené vchodové dvere bez zámku, naša izba tiež otvorená, pričom kľúč sme mali dostať až na druhý deň.
Z izieb sme mali výhľad akurát na cintorín a neďaleko sa nachádzal kravín, takže to tam slušne „voňalo“. Odtiaľ sme mali každý deň dochádzať autom do vedľajšej dediny. Išlo o nejakú baliareň či mraziareň. Mzdu nám ponúkli 900 eur.
Keďže nám nedali kľúče od izby, noc sme prebdeli v aute. Ráno, po veľmi intenzívnom premýšľaní, sme sa nakoniec rozhodli, že to otočíme a pôjdeme tam, odkiaľ sme prišli. A to bol môj koniec s prácami v zahraničí.
3. Šiel som s kamarátom do Liberca robiť zvárača. Keď sme prišli, bývanie sme mali zabezpečené… lenže v nejakej smradľavej budove s vysokými stropmi. Šesť ľudí na tej istej izbe, jedna kuchyňa. V budove sme strávili 15 minút a už som bol na pokraji depresie. No a potom sme zistili, že nás agentúra okašľala.
Nešlo o manuálne zváranie, ale o zváranie robotom. Takže som 12 hodín stál ako úd v teplej vode a dával prípravky do robota. Keď prišla výplata, všimol som si, že mi strhol stovku sem, stovku zas tam, a ostatní tiež potvrdili, že im strháva nejaké vymyslené poplatky. Zvládli sme to dva mesiace, potom sme šli het.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
