V predchádzajúcich článkoch o slovenskej mafii sme ti už priniesli príbehy Tutiho a Papasa Danišovcov a bratov Diničovcov. Tí mali spoločné to, že boli agresívni a konflikty najčastejšie riešili hrubým násilím. Tuti Daniš bol primitív, ktorému nerobilo problémy okrádať neznámych ľudí, prípadne ich mlátiť.

Eduard a Róbert Diničovci tiež vedeli nepohodlných ľudí poriadne dokaličiť, hoci oproti Tutimu boli predsa len o niečo sofistikovanejší. V tomto článku sa bližšie pozrieme na život Petra Steinhübela, ktorého v podsvetí prezývali Žaluď či Suchý. Ten sa od vyššie zmienených bitkárov odlišoval už na prvý pohľad.

Steinhübel nebol žiadny svalovec a do fyzických potýčok sa púšťal len málokedy (na to mal svojich ľudí). A hoci spočiatku spolupracoval s Tutim Danišom, veľmi rýchlo sa od neho začal dištancovať a budovať si svoj vlastný falošný imidž uhladeného podnikateľa.

Legálna práca ho nebavila

Peter Steinhübel sa narodil v roku 1964. Ako mnohých iných mafiánov, aj jeho viedla hlavne túžba po ľahko získanom bohatstve a moci. Svedkovia aj analytici sa zhodujú, že Žaluď bol veľmi inteligentný a schopný.

Dokázal si správne vyhodnotiť informácie, mal kontakty na tých hlavných hráčov a vždy vedel, čo má urobiť, aby z toho vyťažil najviac práve on. Zároveň bol ale cynický a v jadre sa v ničom neodlišoval od primitívnych agresorov typu Tutiho Daniša. Vedel to ale robiť rafinovanejšie.

Nejaký čas sa Steinhübel živil aj normálnou prácou, pracoval ako nástrojár v Závodoch ťažkého strojárstva. Ale zrejme si uvedomil, že bohatstvo a vplyv, po ktorých túži, ležia niekde inde. A síce v nelegálnej činnosti. Začal teda pôsobiť ako vekslák, ktorý sa venoval nákupu cudzích mien alebo bonov, a tie následne predával ďalej za vyššie čiastky. Tento nelegálny predaj bol v socialistickom Československu mimoriadne obľúbený a jeho aktéri si vďaka nemu za krátky čas prišli na rozprávkové peniaze.

Z veksláka milionár

Žaluď pôsobil ako takzvaný ruličkár. Namiesto peňazí totiž dával záujemcom len papiere. Už tu sa ukazovala jeho cynickosť a lakomosť. Mieril však oveľa vyššie. Už jeho otec bol známym priekupníkom zlata v bratislavskej Galérke a dosť informácií od neho pochytil aj jeho syn.

V roku 1991 sa Žaluď dozvedel, že existuje možnosť kúpiť tonu striebra z Frankfurtu za 5 miliónov korún. Tú následne bolo možné na Slovensku predať za 7 miliónov. Žaluď na nič nečakal a kúpil rovno 6 ton striebra, čo mu vynieslo 12 miliónov korún (takmer 400-tisíc eur). Na celý obchod mu stačilo 10 dní. Z veksláka sa razom stal milionár.

Ako to ale už býva, to Žaluďovi nestačilo. Ako viacero iných ľudí z podsvetia, aj on sa veľmi angažoval v malej privatizácii. Majetok, ktorý bol dovtedy v komunistickom vlastníctve, v nej prechádzal na nových majiteľov. Dražby boli ale do veľkej miery zmanipulované.

Ľudia ako Žaluď si postrážili, aby o lukratívne nehnuteľnosti či podniky v prvom kole nikto neprejavil záujem, čím ich cena klesla (keďže sa muselo pristúpiť k takzvanej holandskej dražbe). Za lacný peniaz tak Steinhübelovi padli do lona rôzne podniky, menovite videopožičovňa, sklady, autoservis a tržnica v centre Bratislavy. Sklady následne začal aj prenajímať.