Podľa mnohých bol najlepším šachistom, aký sa kedy narodil. Ohuroval nielen svojím neuveriteľným talentom, ale aj odhodlanosťou a vysokou sústredenosťou.
Pohoršenie zase budili jeho excentrické maniere, ale aj extrémistické názory. Bobby Fischer bol skrátka komplikovanou osobnosťou, ktorá sa však napriek kontroverziám navždy zapísala do šachovej histórie.
Šach miloval už ako dieťa
Robert James Fischer, ktorému neskôr nikto nepovedal inak ako Bobby, sa narodil 9. marca 1943 v americkom Chicagu. Jeho matka Regina Wender Fischer bola židovského pôvodu a pracovala ako učiteľka, zdravotná sestra a lekárka. Ako Fischerov otec je najčastejšie uvádzaný nemecký biofyzik Hans-Gerhardt Fischer. Objavili sa ale aj tvrdenia, že Fischerovým otcom mohol byť v skutočnosti maďarsko-židovský fyzik Paul Nemenyi. Bobby mal aj staršiu sestru Joan.
Jeho detstvo bolo poznačené veľkou chudobou. Regina sa s Hansom-Gerhardtom rozviedla v roku 1945, keď mal Bobby len dva roky. Na výchovu oboch detí tak ostala sama. Pretĺkala sa ťažko, istú dobu dokonca bola bezdomovkyňa. Striedala rôzne práce a napokon sa s deťmi usadila v newyorskom Brooklyne.
Fischer sa so šachom zoznámil ako šesťročný. V cukrárni pod ich bytom Joan kúpila lacnú šachovnicu a príručku s pravidlami. Bobby zvykol hrávať prvé partie so sestrou, ktorú to ale po čase omrzelo. Bobbyho však ani náhodou. Svet čiernobielych políčok a figúrok mu učaroval a nedokázal sa od neho odtrhnúť.
Keďže nemal partnera, šach hrával sám. Hre dokázal venovať celé hodiny. Počas dovolenky na Long Islande sa mu do rúk dostal starý výtlačok knihy o analýzach šachových partií a on sa do nej s nadšením ponoril.
Zdalo sa, že okrem šachu ho nič iné nezaujíma, čo celkom znepokojovalo jeho matku. Tá rozhodne nebola rada, že Bobby celé dni len sedí vo svojej izbe so šachovou súpravou. O klasické detské hry ale nejavil záujem. Keď dovŕšil trinásť rokov, jeho matka požiadala Johna W. Collinsa, šachového majstra a trénera známych šachistov, aby sa Fischerovi venoval a trénoval ho. Súhlasil a medzi ním a Fischerom sa rozvinul silný vzťah. Zdalo sa, že Fischer v ňom našiel otcovskú figúru, ktorá mu doteraz chýbala.
Cesta na vrchol
Zo strednej školy Fischer odišiel v šestnástich rokoch. Neskôr sa vyjadril v tom zmysle, že štúdium ho nezaujímalo a nikdy sa tam nič nenaučil. Jeho matka to neniesla ľahko, ale Fischer bol pevne rozhodnutý naplno sa venovať šachu.
V roku 1956 sa prihlásil na šampionát juniorských hráčov vo Filadelfii, kde s prehľadom zvíťazil a stal sa najmladším juniorským šampiónom. Tým začala jeho tŕnistá cesta až na vrchol. Fischer bodoval aj na ďalších turnajoch a vo svojich štrnástich rokoch sa stal najmladším šampiónom Spojených štátov vôbec. Získal tiež titul medzinárodného majstra.
Posadnutý
Je pochopiteľné, že Fischer si robil zálusk na titul majstra sveta. Na dosah sa mu ocitol v roku 1958 na medzipásmovom turnaji v Portoroži v bývalej Juhoslávii (dnes Slovinsko). Patril tam k vôbec najmladším účastníkom a asi sa dá pochopiť, že ostatní hráči či analytici príliš neverili, že by mohol bodovať.
Napriek tomu sa mu to však podarilo a získal titul veľmajstra. O rok neskôr na kandidátskom turnaji v Belehrade sa mu už ale darilo menej. Rovno štyrikrát ho totiž porazil sovietsky šachista Michail Tal, ktorý je dnes tiež označovaný za jedného z najlepších šachistov histórie.
Fischer venoval šachu celý svoj život. V rozhovoroch priznával, že vo voľnom čase vlastne nemá čo robiť a že najradšej študuje šachové knihy. Hovorí sa, že vo svojej izbe mal tri postele: na každej z nich jednu šachovnicu. Hrať sám so sebou a študovať jednotlivé ťahy dokázal neuveriteľných štrnásť hodín denne.
Vlastnil tiež okolo dvesto kníh na tému taktiky šachu a podrobne ich študoval. Naučil sa kvôli tomu aj viacero svetových jazykov, aby mohol nasávať túto literatúru z rôznych kútov sveta.
Samotár a sektár
V roku 1960 sa Fischer na turnaji v Mar del Plata v Argentíne stretol s Borisom Spasským, nadaným sovietskym šachistom. Spolu s ním na ňom obsadil prvé miesto. Fischer si ale na konto pripísal prehru, ktorú mu udelil práve Spasskij. Obaja šachisti si však „sadli“ a ich priateľstvo vydržalo až do konca Fischerovho života. Bobby pokračoval vo víťaznom ťažení a získaval jeden titul za druhým. Ako devätnásťročný bol už označovaný za najlepšieho nesovietskeho šachistu na svete.
Sovietsky zväz bol v tej dobe šachovou veľmocou. Práve z neho pochádzali tí najlepší hráči a hráčky, ktorých nikto nedokázal poraziť. Šach tam mal veľkú tradíciu a každoročne sa tam registrovali štyri milióny nových nádejných talentov. Pre porovnanie, v Spojených štátoch ich bolo len 35-tisíc. Fischer prvú fázu kariéry zavŕšil v roku 1962 a na prekvapenie všetkých sa zo šachového sveta stiahol.
Vyhlásil, že má „osobné problémy“ a potrebuje si na nejaký čas odpočinúť. V tejto dobe prepadol apokalyptickej sekte Worldwide Church of God. Počúval ich kazateľov v rádiu a bol ich slovami pohltený. Sekta kázala, že koniec sveta je blízko, a Fischer sa stal jej oddaným členom.
Dokonca jej nemalou čiastkou prispel aj finančne. V roku 1972 sa jej však rozčarovane zriekol, keď sa predpovede kazateľov o Armagedone ukázali ako podvrh. Fischer na šachy nezanevrel, hral exhibičné zápasy, poskytoval školenia a zúčastňoval sa menších a menej dôležitých turnajov (pozvánky na tie významné však vytrvalo odmietal).
Do prvej ligy sa vrátil koncom 60. rokov, keď sa kvalifikoval na duel proti Borisovi Spasskému. Ten držal titul majstra od roku 1969 (od roku 1948 boli majstrami výlučne sovietski šachisti). Ich vzájomný duel sa odohral v roku 1972 a vstúpil do dejín aj pod názvom „Zápas storočia“.
Zápas storočia
Duel sa uskutočnil v Reykjavíku na Islande. Ešte predtým, než sa vôbec začal, museli organizátori vyriešiť viacero ťažkostí, ktoré vyplývali z Fischerovej komplikovanej povahy. Trval napríklad na tom, aby sa hralo v Juhoslávii, ale napokon sa podvolil.
Okrem toho sa mu finančná odmena zdala až príliš malá (víťaz dostal 125-tisíc dolárov). Tu zasiahol britský finančník a šachový mecenáš Jim Slater, ktorý prihodil ďalších 125-tisíc, čo už bola suma, za ktorú bol Fischer ochotný hrať. K slovu sa ale dostala aj jeho paranoja. Bol presvedčený, že ho Sovieti sledujú, odpočúvajú mu telefón a chcú mu otráviť jedlo.
Celý zápas bol pozorne sledovaný a mal aj výrazný politický podtext. V tej dobe totiž naplno prebiehala studená vojna a súboj Američana so Sovietom bol vnímaný ako nový „vojnový front“. Prvé dve partie Fischer prehral. Sťažoval sa na okolité kamery, ktoré vraj boli príliš hlučné, rušili ho a on sa nedokázal sústrediť.
Zašlo to až tak ďaleko, že bol ochotný zápas vzdať a uspokojiť sa s remízou. Spasskij by tak síce vyhral kontumačne, ale to zase nebolo po chuti jemu. Rozhodol sa teda Fischerovi vyjsť v ústrety a ďalšiu partiu odohrať ďaleko od kamier.
Fischer ju vyhral a práve to ho akoby polialo živou vodou. Napokon sa mu podarilo nad Spasským zvíťaziť. Pravdaže, jeho víťazstvo bolo prezentované s poriadnou dávkou propagandy a vykresľovalo sa ako triumf západného sveta nad Sovietskym zväzom. Vďaka Fischerovej výhre stúpol záujem o šach ako taký a v Amerike sa húfne registrovalo mnoho ďalších nádejných hráčov.
Odvetný zápas
V roku 1975 Fischera vyzval na duel Anatolij Karpov. Zápas sa ale neuskutočnil, keďže Fischer sa dožadoval viacerých zmien v pravidlách, ktoré boli Medzinárodnou šachovou federáciou odmietnuté. Fischer teda oznámil, že sa titulu vzdáva. Odvtedy sa celých šestnásť rokov nezúčastnil žiadneho turnaja. Stiahol sa do súkromia vo svojom sídle v Pasadene. Prehlbovať sa tiež začali jeho antisemitské postoje.
Tie uňho boli pozorovateľné už v 60. rokoch (hoci s hráčmi židovského pôvodu vraj vychádzal dobre) a sú bizarné aj z toho dôvodu, že Fischerova matka bola židovského pôvodu.
On sám sa ale za žida nepovažoval a v roku 1984 žiadal redakciu encyklopédie židovských dejín a kultúry Encylopaedia Judaica, aby ho z publikácie odstránila, pretože „nie je a nikdy nebol žid“. Stával sa tiež stále viac uzavretejším a paranoidnejším. Do sveta šachu sa vrátil až v roku 1992, keď vyzval Borisa Spasského na odvetný zápas.
Ten sa napokon uskutočnil v Juhoslávii, konkrétne v mestách Sveti Stefan a Belehrad. Politická situácia bola komplikovaná, keďže v Juhoslávii už začínal horieť vojnový konflikt a OSN na ňu uvalila embargo, ktoré sa týkalo aj sankcií na šport. Hoci Fischera úrady v USA varovali, že účasť na zápase je v rozpore so zákonom, on na to nedbal (písomný zákaz opľul a roztrhal).
Fischerovi sa nad Spasským opäť podarilo zvíťaziť, ale treba jedným dychom dodať, že už v sebe nemal tú dravosť a odvahu ako vo svojich najlepších rokoch. Išlo zároveň o jeho poslednú oficiálnu šachovú partiu, ktorú počas života odohral. Do USA sa už nevrátil, keďže tam naňho vydali zatykač, a presťahoval sa na Filipíny, neskôr do Japonska a napokon získal politický azyl na Islande.
Antisemita a popierač holokaustu
Voči Spojeným štátom zatrpkol a nemal pre ne pekného slova. Svoje agresívne výpady najčastejšie spájal s antisemitskými konšpiračnými teóriami. O USA sa vyjadril ako o „fraške, ovládanej špinavými, nosatými a obrezaným židovskými bastardmi“. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 vyhlásil, že Spojené štáty dostali to, čo si zaslúžili za to, čo spolu s Izraelom páchali na palestínskom ľude.
Obdivoval Adolfa Hitlera, popieral holokaust a v jeho knižnici by sme našli knihy ako Mein Kampf či antisemitský pamflet Protokoly sionských mudrcov. Vo svojich poznámkach dokonca písal, „že nastal čas ísť von a náhodne strieľať židov“.
Tieto extrémistické názory, spojené s ďalšími excentrickými prejavmi, vyvolali viaceré špekulácie o jeho psychickom stave. Tie sú však len vo forme dohadov, keďže Fischer nikdy nenavštívil odborníka. Niektorí ale odhadovali, že možno trpel paranoidnou poruchou osobnosti, schizofréniou či Aspergerovým syndrómom. Jeho priatelia a blízki tvrdili, že Fischer je človek nesmierne inteligentný, ale s veľmi zvláštnym až bizarným správaním a názormi. Napriek tomu ho ale nepovažovali za zlého.
„Mal problémy, pravdepodobne určité detské traumy, ktoré ho ovplyvnili,“ povedal šachista a Fischerov priateľ Magnús Skúlason. Vylúčil však, že by bol Fischer schizofrenik. „Bol skrátka nepochopený. Myslím si ale, že pod povrchom to bol veľmi láskavý a citlivý človek.“
Bobby Fischer zomrel 17. januára 2008 vo veku 64 rokov. Príčinou bolo zlyhanie ľadvín. Jeho posledné slová zneli: „Nič netíši bolesť tak ako ľudský dotyk.“
Bobby Fischer vo filmoch a seriáloch
Fischer významnou mierou prispel k rozvoju šachovej teórie a jeho spisy a knihy sú dodnes cenené ako to najlepšie, čo bolo na túto tému napísané. Jeho príbeh, pravdaže, zaujal aj filmárov. V roku 1993 vznikla dráma Searching for Bobby Fischer, ktorá ale v skutočnosti bola o živote iného hráča: Joshuu Waitzkina. Samotný Fischer film odsúdil.
V roku 2009 vznikol dokument Me and Bobby Fischer, v ten istý rok aj biografická dráma Bobby Fischer Live, v ktorej si geniálneho šachistu zahral Damien Chapa. V roku 2011 uzrel svetlo sveta dokument Bobby Fischer: Against the World a v roku 2015 dráma Ťah pešiakom, ktorá sa zameriavala na zápas Fishera proti Spasskému v roku 1972.
Režíroval ju Edward Zwick, Fichera si zahral Tobey Maguire a Spasského Liev Schreiber. Na motívy Fischerovho života vznikol aj divadelný muzikál Chess.
Fischer bol tiež inšpiráciou pre spisovateľa Waltera Tevisa pri písaní románu Dámsky gambit. Hlavná hrdinka, šachistka Beth Harmon, bola inšpirovaná viacerými známymi hráčmi, vrátane Fischera. Román bol sfilmovaný v podobe seriálovej minisérie, ktorú môžeš nájsť na Netflixe. Hlavnú rolu si zahrala Anya Taylor-Joy.
