Pod slovným spojením vizuálne efekty alebo VFX si okamžite predstavíme marveláckeho Iron Mana alebo krakena z filmov Piráti z Karibiku. Veľkolepé hody pre oči, ktoré filmové štúdiá stoja desiatky miliónov dolárov. Dnes sú už také bežné, že sa niektorí tvorcovia rozhodli tvoriť filmy pozostávajúce čisto z vizuálnych efektov. Avatar Jamesa Camerona, film, ktorý zarobil najviac peňazí v histórii filmu, je jedným z nich.
Na počiatku sa však tvorcovia museli vyrovnať s tým, že ich technika a film ako taký boli iba v plienkach. Neexistoval „green screen„, nebolo možné nahromadiť armády fiktívnych, v počítači vymodelovaných ľudí a dokonca nemali možnosť ani farebne doladiť filmové zábery.
Všetko toto sa stalo bežnou praxou. Niektorí by mohli povedať, že príliš veľká závislosť od vizuálnych efektov prináša kinematografiu do záhuby. Za tento stav ale vymýšľali, konštruovali a špekulovali milióny rôznych tvorcov minulosti, ktorých si dnes sčasti predstavíme. Všetci sa snažili o to, aby mohli tvorcovia ich budúcnosti a našej súčasnosti na plátno priniesť čokoľvek, čo si predstavia.
Vizuálne efekty si navliekajú plienky
Na počiatku sa tvorcovia museli spoliehať na prvý zázračný aspekt filmu – strih. Ten dokázal rozdeliť plynulý záber alebo zlepiť dva rozdielne, a vytvoriť tak nový význam. Mnohí tvorcovia túto vlastnosť filmu zneužívali vo svoj prospech. Dnes je pre nás strih asi najbanálnejšou časťou celého zážitku, keďže sme zvyknutí na prijímanie obrovského množstva informácií za sekundu.
Vtedy bol ale film niečím úplne novým. Pripomeňme si Príchod vlaku na stanicu v La Ciotat od režisérskej dvojice bratov Lumiérovcov z roku 1896. Prví diváci boli z prichádzajúceho vlaku na plátne takí vydesení, že z kina ušli v strachu o svoj vlastný život. Pritom nešlo o žiadny vizuálny efekt, bol to iba čistý záber vlaku na plátne.
Za vizuálny efekt by sa dalo pokladať aj vynájdenie filmu ako takého, alebo skôr objavenie jeho potenciálu, keď sa Eadward Muybridge v roku 1878 rozhodol vyhotoviť niekoľko desiatok fotografií bežiaceho koňa. Keď sa fotky premietli v rýchlom slede, vyzeralo to tak, akoby kôň na fotke ožil.
Vynájdenie filmu samotného by sa dalo pokladať za sériu magických trikov, ktoré do seba zapadli, a vznikla platforma siedmeho „moderného umenia“. To predstavovalo súhrn všetkých doterajších umení, a tak sa bádanie v jeho potenciáli mohlo začať.
Vznikali spolky, ktoré analyzovali strih, pohyby kamery a prácu s hercami. Vymýšľali aj nové druhy scenáristiky, avšak ešte predtým existovalo obdobie, keď sa do filmovej tvorby dostávali skutoční mágovia. Tu sa začína cesta vizuálnych efektov.
Triky sa učia rozprávať a zabávajú davy
Za prvý skutočný vizuálny efekt náležiaci výsostne médiu filmu by sme mohli pokladať scénu popravy z krátkeho filmu Poprava Mary, kráľovnej Škótska amerického režiséra Alfreda Clarka z roku 1895. Išlo o stop-motion efekt, ktorý sa odohral v momente, keď je Mary popravená sekerou a namiesto herečky príde o krk identicky vyzerajúca figurína. Jednoduchý strih teda vytvoril dojem, akoby bola kráľovná popravená priamo pred našimi očami.
Najdôležitejším z týchto pionierov vizuálnych efektov tých časov bol George Meliés. Francúzsky herec, inžinier, režisér a hlavne oficiálny čarodejník, ktorý svojimi kúskami zabával davy. Svoje filmy budoval podobným princípom ako svoje magické triky, a tak nie je prekvapením, že sa jeho filmy zapísali do dejín vizuálnych efektov.
Najznámejším z jeho kratších diel, ktorých boli stovky, je Cesta na Mesiac z roku 1902. V tradícii divadelnej scény bez pohybu kamery, ktorá ešte nebola vynájdená, Meliés natáčal prvé sci-fi filmy. Vďaka strihu a prelínaniu niekoľkých pásov filmu bol schopný vytvoriť efekt teleportácie postavy, rozprávajúceho Mesiaca alebo niekoľkých komplikovaných dejov odohrávajúcich sa naraz na rozdelenom plátne.
Vizuálne efekty vyskakujú z plienok a devastujú mestá
Zatiaľ sme prešli vizuálnymi efektmi, ktoré sa dnes pokladajú za elementárne prvky filmu. Dominantnou bola výsada nového média, strih. Teraz ale prechádzame na obdobie, keď sa začínali objavovať triky pripomínajúce tie dnešné.
Na scéne sa v počiatkoch dvadsiatych rokov objavili aj prvé filmové monštrá, predznamenávajúce príchod King Konga a Godzilly. V roku 1915 do ešte stále nemých kín prišiel Golem nemeckého režiséra Paula Wegenera. Tvorcovia tohto obdobia používali jednoduché vizuálne efekty aj na vytvorenie efektu priehľadnosti pri duchoch a ďalších, ktoré sa naďalej opierali o inovácie Georga Meliésa.
Medzi priekopníkov vizuálnych efektov dvadsiatych rokov minulého storočia patril aj hollywoodsky režisér Cecil B. DeMille, ktorého práca na filme Desatoro prikázaní z roku 1923 predstavovala počiatky komplexnejšieho použitia vizuálnych efektov.
Vo filme je prvýkrát zobrazené rozdelenie červeného mora. DeMille na tento úkon využil všetko, čo bolo vo vizuálnych efektoch možné. Strih, miniatúry, herci. Výsledok je aj na dnešné štandardy presvedčivý.
Potom prišli na scénu dnes už ikonické monštrá. Dracula z roku 1931. King Kong z roku 1933. Múmia, Netvor z čiernej lagúny a kopa ďalších. Horory a monster-movie s jemným nadnesením dominovali filmovému trhu. Až dokým v roku 1954 neprišla prvá Godzilla. Toto obdobie bolo preplnené filmami vykonštruovanými prevažne z vizuálnych efektov. Kostýmy, miniatúry, explózie a dvojité expozície. Avšak aj komornejšie príbehy stávkujúce na teror vyvolaný prevažne z kostýmov.
Samozrejme, naprieč týmto obdobím sa odohralo mnoho menších technologických pokrokov v oblasti kinematografie. Kamera sa rozhýbala, osvetlenie zostalo sofistikovanejšie, na scénu dorazil zvuk. Godzilla započala vlastnú filmovú sériu, ktorá trvá dodnes, a zvyšok sveta musel nejak reagovať. Blížil sa totiž čas, keď malo ľudstvo vyraziť do vesmíru.
Triky rozprávajú o vesmíre a budúcnosti
V podobnom duchu sa niesli aj šesťdesiate a sedemdesiate roky. Najvýraznejší vklad vizuálnych efektov išiel do hororov, filmov s príšerami a hlavne sci-fi. Tie sa počas „vesmírneho ošiaľu“ spojeného s plánmi ľudstva vyraziť na Mesiac stali najžiadanejšími. Takto sa znova vraciame k Meliésovi, ktorého nemý film Cesta na Mesiac predstavuje prvý sci-fi film.
Medzi výrazné diela tohto času patrí kultový seriál Star Trek, ale aj československý sci-fi film Ikarie XB 1. Tieto diela patria medzi tie serióznejšie, avšak stále menej vyvinuté sci-fi filmy. Ďalej by sme mohli hovoriť o Robinson Crusoe na Marse, Podvodné mesto, Prví muži na Mesiaci, atď. Išlo o takmer „fantasy“ námety s nerealistickým spracovaním, jednoducho „béčkové“ filmy.
Jestvuje ale niekoľko serióznejších sci-fi filmov tej doby, ktoré prekonali „béčkovosť“ obdobia a ukázali svetu, že aj sci-fi sa dá brať vážne ešte predtým, než na scénu prišli sedemdesiate a osemdesiate roky. Až tie to rozbalili naplno.
Miniatúry
Prvým z tých serióznejších sci-fi filmov bola 2001: Vesmírna odysea z roku 1968. Stanley Kubrick pri tvorbe tohto sci-fi veľdiela konzultoval každý malý aspekt s NASA. Najväčší dôraz dával na realistickosť zobrazenia vesmíru a technológií. To sa odrazilo v tom, že film prvýkrát predpovedal používanie tabletov, video hovorov a rôznych iných vynálezov, ktoré sú dnes používané bežne.
Ešte k tomu nastavil novú latku vo využití a kvalite miniatúr. Vďaka nim pôsobia niektoré scény filmu aj dnes absolútne realisticky. Samozrejme, nezaostali ani kostýmy a dizajn interiéru i exteriéru vesmírnych lodí.
Niektorí tvorcovia sa s miniatúrami nepárali, avšak väčšina robustnejších sci-fi filmov ich použitie zdokonaľovala a robí tak dodnes. Spomeňme si Bladerunnera, ktorý je postavený hlavne na atmosfére „cyberpunkovej“ spoločnosti, a preto sú zábery obrovských budov stavané do popredia. Aj jeho pokračovanie z roku 2017 Bladerunner 2049 robilo mnoho väčších scén cez miniatúry.
K miniatúram sa došlo kvôli tomu, že budovanie obrovských „set piecov“ bolo jednoducho finančne i časovo náročné. Prvotnými pioniermi miniatúr boli tvorcovia obdobia nemeckého expresionizmu, ako napríklad Fritz Lang a jeho film Metropolis z roku 1927. Medzi tvorcov popularizujúcich miniatúry patril aj George Meliés. Miniatúry všeobecne zvyšovali mieru uveriteľnosti za menej peňazí.
Vizuálne efekty dospievajú a vládnu svetu filmu
Kubrick teda svetu ukázal, že sa to dá robiť aj inak. Pár rokov po Vesmírnej odysei sa s „áčkovými“ sci-fi filmami roztrhlo vrece a nastalo obdobie, v ktorom hollywoodska tvorba ovládla kinematografiu. Tento úsek vývoja vizuálnych efektov sa tiahne naprieč tromi desaťročiami, pretože smeruje k jednému cieľu, ktorý začal kedysi dávno ako jeden veľký sen – aby mohli tvorcovia vložiť na plátno čokoľvek, čo si predstavia.
Vizuálne efekty sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokov budovali na základoch položených predošlými tvorcami, avšak vďaka príchodu počítačov vynašli aj niečo vlastné. Bavíme sa tu o CGI, alebo „computer generated imagery“, teda vizuálne efekty ako tie, ktoré poznáme dnes.
Bladerunner, Votrelec a mnohé iné diela sa ešte stále menej spoliehali na počítače, ale viac na miniatúry, kostýmy a hru s perspektívou, aby diváka zaviedli do iných svetov. Všetky tieto filmy sa, samozrejme, stali fenoménmi a zmenili spôsob, akým sa pozeráme na sci-fi filmy. Avšak, do hry postupne vstupovali aj iné giganty, ktoré zmenili celý filmový priemysel. Týmito gigantmi sú filmy používajúce CGI.
