9. „To si fakt nikdy nebola v Disneylande? Asi ťa vaši nemali veľmi radi…“ Mala som sto chutí tej krave vyškriabať oči. Rodičia na minimálnej mzde odchovali tri deti a dali si záležať, aby nám nikdy nič nechýbalo. Toľko k ich láske, o ktorej toľko pochybuje.
10. Jeden čas som robil predajcu áut. Raz sa na prevádzku uráčil dovaliť majiteľ – dofičal na svojom novučičkom Porsche. Milujem autá, tak som sa neudržal. Musel som mu ho pochváliť.
„Dúfam, že aj ja si jedného dňa také kúpim,“ povedal som mu a on ostal stáť ako obarený. „Čo tým myslíš? Veď ich predávame rovno tu, tak kde je problém?“ Očividne mu do toho dňa ani raz nenapadlo, že žiadny z jeho zamestnancov si nemôže dovoliť autá, ktoré predávajú.
11. Akurát som prišiel o prácu. Môj bohatý kamoš to vôbec nevidel tak bledo ako ja a povzbudivo mi povedal: „To nevadí, aspoň máš kopec času cestovať. Čo by som ja za to dal…“ Jasné. Lebo jediný dôvod, prečo som zatiaľ neprecestoval svet, bol nedostatok času.
12. „Je to len tisícka. Žiadna dráma.“ Okej, zlatko, tak mi tú tisícku daj.
13. Chalan zarába šesťcifernú sumu ročne a nie je konverzácia, v ktorej by z neho nevypadli slová: „My v strednej vrstve to máme ťažké, čo?“ Stredná vrstva je asi veľmi relatívny pojem.
14. Sťažovala som sa na astronomické ceny škôlok. Ona navrhla, nech si zaobstarám opatrovateľku, ktorá bude s nami bývať. „Nemáme na ňu miesto,“ povedala som. „Ako to? Nemôžete jej dať hosťovskú izbu? Alebo prerobiť pracovňu na ďalšiu spálňu?“ Bývame v dvojizbovom byte.
15. „Preboha, je to jeden poondiaty banán. Koľko asi tak môže stáť? Desať eur?“
16. Lamentovala som, aké sú byty v našej štvrti neskutočne drahé a malé. „Ani mi nehovor,“ prehodila. „Normálne sme si museli kúpiť druhý, lebo v tom prvom už nebolo miesto na naše perzské koberce.“ Chúďatko.