Okrem toho, že ženy nikdy nerobia prvý krok a muži necikajú posediačky, ľudstvo dodnes verí aj mnohým iným mýtom, ktoré boli už dávno vyvrátené. A bodaj by nie. Niektoré z nich sa totiž ešte stále učia na školách. My sme dnes pre vás vybrali túto zaujímavú šesticu a veríme, že vás skutočne prekvapí.
Mýtus č. 1: Ťava v hrboch skladuje vodu
Ťava je púštne zviera dobre známe tým, ako dlho vydrží bez príjmu tekutín. Vie nepiť celé týždne, vďaka čomu sa stala populárnym „dopravným prostriedkom“ pre všetkých, ktorí sa v neprajnom horúcom podnebí potrebujú dostať z jedného bodu do druhého. Medzi piesočnými dunami niet veľa miest, kde by sa mohla napojiť, ale ťave to nevadí.
V hrboch predsa nosí zásoby vody, na ktoré môže v ťažkých časoch siahnuť… však? Omyl. To, že ťava nosí v hrboch vodu, je len pomerne rozšírený mýtus a v skutočnosti tam má tuk. Ten sa u väčšiny živočíchov rozkladá rovnomerne po tele, ak by sa však takto rozložil ťave, prehrievala by sa. Preto sa koncentruje na jednom mieste.
Mýtus č. 2: Rôzne chute možno cítiť len na rôznych častiach jazyka
S jazykovou mapou si sa už určite stretol, a čo je ešte smutnejšie, pravdepodobne na hodine biológie. Rozdeľuje jazyk na štyri oblasti, pričom každá z nich je zodpovedná za registrovanie inej zo základných štyroch chutí. Pri koreni jazyka je horká, po bokoch kyslá a slaná a na špičke jazyka zase sladká. Tak sme sa to učili… a vôbec to nie je pravda.
V prvom rade treba poznamenať, že základné chute nie sú len štyri, je ich päť. Tou poslednou je chuť umami, ktorú v roku 1908 identifikoval Ikeda Kikunae a možno ju cítiť pri konzumácii mäsa, mliečnych výrobkov či napríklad aj sójovej omáčky. Podľa jazykovej mapy by sa mala nachádzať pozdĺž celého stredu jazyka, ale nenachádza sa.
Rovnako ako všetky ostatné chute, aj umami možno cítiť celým povrchom jazyka. Vedci sa touto problematikou začali zaoberať v 80. rokoch minulého storočia. Čo zistili? Že jazyková mapa ako taká nie je nič viac ako mýtus, ktorému ľudia vyše storočia veria, no nikto z vedeckej komunity sa dovtedy nesnažil zistiť, či oprávnene.
Mýtus č. 3: Blesk nikdy neudrie dvakrát na to isté miesto
Blesk nikdy neudrie na to isté miesto dvakrát. Počas búrky je teda najbezpečnejšie počkať na prvý blesk, postaviť sa na miesto, kam udrel, a si relatívne v suchu (relatívne preto, že tam stále prší). Okrem toho, že to vôbec neznie prakticky, je to ešte aj nebezpečné – aj toto tvrdenie je len dlho zaužívaný mýtus.
Blesk môže udrieť kedykoľvek a kamkoľvek, pokojne aj na to isté miesto dvakrát. Môže to trvať hodinu alebo pol storočia, no nakoniec príde deň, keď sa to stane. A potom zase. A pokojne ešte stokrát. Úder blesku totiž nijako nezmení elektrický náboj búrky nad ním, a hneď ako sa opäť „nabije“, môže páliť znova. Pravdepodobnosť, že trafí to isté miesto, je taká istá, ako že trafí ktorékoľvek iné.
Mýtus č. 4: Topiaci sa človek bude kričať o pomoc
Od Pobrežnej hliadky až po Titanic, každý americký film vykresľuje topiaceho sa človeka rovnako. Metajúca sa postava vo vlnách, ktorá teatrálne rozhadzuje rukami a kričí, čo jej sily stačia, aby prilákala pozornosť možnej záchrany. Táto scenéria má však od reality poriadne ďaleko.
Topiaci sa človek nedokáže kričať. Telo upadne do tranzu, nedostáva sa mu vzduchu, a preto uprednostní dýchanie pred akoukoľvek inou aktivitou – nehovoriac o takej, ktorá by ho o posledné zvyšky kyslíka mohla ešte pripraviť. Práve preto je náročné si ho všimnúť.
Ak chceš byť pre každý prípad pripravený, odporúčame stránku Spot The Drowning Child. Na nej si, ako už samotný názov napovedá, môžeš cvičiť hľadanie topiacich sa detí v dave.
Mýtus č. 5: Dážďovky vychádzajú von počas dažďa, lebo by sa utopili vo svojich dierach
Po daždi vyliezajú dážďovky – majú to v mene a všetci to vieme. A všetci tak akosi predpokladáme, že sa to deje preto, lebo im voda zaplaví diery, v ktorých bežne žijú. Lenže tak to nie je. Dážďovky totiž dýchajú celým povrchom tela a potrebujú mať v pôde určitú vlhkosť, aby sa nezadusili.
Skutočný dôvod, prečo vyliezajú po daždi von, je fakt, že na mokrom povrchu vedia prežiť dlhšie. Môžu sa teda pohybovať po okolí, nájsť nové miesta s potravou či inú dážďovku na párenie. To posledné patrí k najmenším prioritám, pretože len zopár zo všetkých 4400 druhov týchto červov robí túto aktivitu na povrchu.
Mýtus č. 6: Keď je kúpalisko cítiť chlórom, bazén je čistý
S každou návštevou verejného kúpaliska sa nám spája chlórový zápach, na základe ktorého usudzujeme, či je voda čistá alebo nie. Silný odor znamená, že do vody lejú veľa chemikálií, takže v nej vykape všetko, čo by nám potenciálne mohlo ublížiť. Dáva to zmysel, to nepochybne áno. Len to má jednu chybičku krásy – nie je to pravda.
Klasický „chlórový“ zápach totiž vôbec nie je z chlóru, ale z chloramínu. Chloramín je chemická zlúčenina, ktorá sa vytvára v bazéne, ak sa oň nikto poriadne nestará. Je kombináciou chlórovej dezinfekcie, potu, moču a olejov z ľudského tela. Zápach teda neznačí, že je bazén čistý, ale presný opak – že sa ľudia pred vstupom do vody akosi zabudli osprchovať.
