Adela Vinczeová, ostrieľaná moderátorka, ktorú pozná snáď každý Slovák, je inšpiráciou pre mnohých mladých, túžiacich po kariére v mediálnom sektore. Jej životný nadhľad a sarkazmus baví Slovensko už vyše pätnásť rokov.
Preslávila sa ako moderátorka Superstar, dlhé roky pôsobila vo Fun rádiu v moderátorskej dvojici so Sajfom a taktiež bola aj súčasťou Let’s Dance a mnohých iných veľkých televíznych projektov.
Veľmi veľa ľudí ju označuje za najlepšiu v odbore a jej špecifickému ostrovtipu prišla na chuť väčšina z nás, i keď vždy sa, samozrejme, ako pri všetkom, nájde výnimka a hejter odhodlaný uštedriť na jej adresu nejakú nemiestnu a detinskú poznámku.
V rozhovore nám okrem iného prezradila, ako sa stavia k takýmto ľuďom, kde sú jej hranice humoru, s čím si u nej dokáže človek získať rešpekt a prečo sa nikdy nenaháňala za prototypom dokonalého výzoru.
https://www.instagram.com/p/BwNqMLgH1KC/
Pamätáš si na taký vtip na tvoju osobu, ktorý ťa skutočne pobavil? Keď si si povedala ok, bolo to sprosté, ale dobré?
Asi ma vždy bavili všetky vtipy na moju osobu, ak boli originálne. Zásada je, že autor by nemal mať prioritne záujem ublížiť. Ale hlavne pobaviť. Vtedy mi neprekáža ani najdrsnejší humor. Takto ma zásoboval často Sajfa. Aj teraz sme nahrávali našu reláciu pri príležitosti tridsiateho výročia Fun rádia a keď som sa ho opýtala, dokedy to budeme ešte robiť, odpovedal mi „Kým neskapeš“.
Veľmi ma to rozosmialo, lebo vtip vznikol z kontrastu nečakaného a nevhodného. Samo o sebe to, samozrejme, až také vtipné nie je, ale humor robí kontext a už spomínaný kontrast, moment nečakaného. To nie vždy každý, bohužiaľ, chápe. Nebavia ma vtipy na adresu môjho nosa, ale to len preto, že je to naozaj otrepané. Už aj ja váham, keď sa k takému niečomu uchyľujem na vlastnú adresu.
Čo sa ťa ale dokáže skutočne dotknúť, čo si berieš osobne?
Asi nič. Ak sa ma niečo dotkne, tak to znamená, že mám v sebe niečo nevysporiadané. Nestretla som sa však s takým fórom. Naozaj ma otravujú iba nekvalitné a otrepané vtipy na moju adresu. No to ma odrádza skôr z úcty ku kvalitnému humoru a nie až tak z dôvodu vlastnej precitlivelosti.
Z čoho nemáš rada, keď si niekto uťahuje? Nemám na mysli vtipy mierené na tvoju osobu, ale vo všeobecnosti. Kde máš takú hranicu, že okej, toto už fakt nie je vtipné?
Nebavia ma dookola vtipy na spoločensky “odobrené terče”. Napríklad, ako je vek Zdeny Studenkovej. Je to jedna špičková herečka, vtipná a krásna žena. Vtipy na túto tému sú už, ako keď jete zlacnené veci po záruke. Kedysi to bolo čerstvé a niekedy to mohlo byť kategorizované ako hraničný, drzý a možno aj vtipný humor.
No ak sa to omieľa pridlho, považujem konzumentov takéhoto humoru za “dojedačov” niečoho nečerstvého. Rovnako ma nebaví, keď sa glosátori obúvajú do iných “populárnych” obetí. Niekedy mi to už zaváňa šikanou. Nepopieram, že som dávnejšie k takému niečomu mala možno takisto sklon. No človek z toho vyrastie.
Pozorujem však rovesníkov, ktorí z toho nevyrástli. Inak mi neprekáža asi žiaden typ humoru. Samozrejme, ide o individuálne prevedenie. Ak je fór vtipný, znesiem akúkoľvek tému. Niekedy si však treba dávať pozor na konkrétne publikum, aby sa nikomu neublížilo. To je zas ďalšia kategória humoru. Ohľaduplnosť.
Tvoj postoj ku sarkazmu a čiernemu humoru?
Je to opäť vecou zámeru. Ak je v pozadí chuť niekomu ublížiť, poslucháč to vycíti, a tým pádom to nezafunguje. A ďalšia zásada je, že keď je vtip drsný, musí byť aj adekvátne vtipný. Povedať len niečo husté a nevhodné, nie je humor, ale drzosť.
Tvor názor na sociálne siete. Sú to podľa teba iba požierače času? Nelákalo ťa niekedy založiť si účet?
Mám facebookové profily k mojim reláciám. To mi pracovne stačí. Inak ani neviem, čo by som na siete vešala. Neviem, kedy a kde sa vlastne vzal ten prvopočiatočný moment, keď si niekto uveril, že jeho život je hodný prezentovania. V prípade osobností, ktoré majú aj možnosť niečo hodnotnejšie zdieľať, vidím v sociálnych sietiach možno aký taký zmysel.
No ak sa pozerám občas na to, čo tam pridávajú bežní ľudia, tak mi to zaváňa iba túžbou po pozornosti, pochvale a uznaní za niečo, čo si to vlastne ani nezaslúži. Lajky nám deformujú pohľad na seba, stávame sa na nich závislí.
Žijeme v rozpore, lebo vieme, že to, čo vešiame na siete, je ilúzia a zároveň nám followovanie ďalších ilúzií spôsobuje depresie. Na facebooku sa radi hádame alebo sa obklopujeme ľuďmi z našej bubliny.
Z čoho podľa teba pramení, že sú ľudia takí vzťahovační? Myslíš si, že si vždy mala životný nadhľad alebo si si ho vypestovala časom?
Vzťahovačnosť súvisí s pocitom sebahodnoty. Myslím si, že veľa ľudí ho má pomerne nízky. Spoločnosť sa sústredí len na úspešných a výnimočných ľudí, naháňame nejakú ilúziu dokonalosti, o ktorej sme presvedčení, že len táto naša dokonalá verzia bude hodná lásky iných. Z lásky a náklonnosti druhých si totiž budujeme falošnú sebahodnotu.
Keď sa niekto kamoší sám so sebou, aj keď nezodpovedá ani zďaleka tomuto ideálu, tak je v pohode. A potom ani nie je vzťahovačný. Čím je ego zranenejšie, tým je väčšie a tým sa nás veci väčšmi dotýkajú. Stačí si to len na sebe všímať a v mysli sa potľapkať po pleci a povedať si: “Nevadí, je to v pohode.“
Čo hovoríš na aktuálny trend „plastových barbín“? Prečo si sa nikdy nenaháňala za týmto „ideálnym“ a zároveň umelým výzorom?
Nejako vzhľadové preferencie iných žien neriešim. Z nejakého dôvodu to robia. Nie je to moja vec. Ja len viem, že všetky pôžičky si pýtajú splátky. Inými slovami, do života som dostala nejaký “kredit”. V tom je zahrnutý aj vzhľad. Akonáhle chcem niečo navyše, tak si musím od života “požičať”. No a život si pýta splátky. Vo forme chorobnej neschopnosti prijať sa, aká som, s následnými depresiami.
V podobe prázdnych chlapov, ktorí sa budú o mňa zaujímať. Alebo v príbehu staroby, ktorú nezvládnem, lebo som fixovaná na vzhľad. Ale opakujem, je to voľba každého a nemám to čo ja riešiť. A ani netvrdím, že som so všetkým na sebe absolútne vyrovnaná a v harmónii.
S čím si u teba človek dokáže získať rešpekt? Aké vlastnosti si na ľuďoch najviac ceníš?
Snažím sa mať rešpekt voči každému človeku. A ak je nejakým spôsobom rušivý, tak za tým, aký je, vidím nejaký príbeh. Tak mám minimálne rešpekt k tomu príbehu. Všímam si však pozornejšie ľudí, ktorí vedia rozšíriť svoj obzor, nelipnú na vlastných názoroch, oslobodzujú sa od dôležitosti.
Myslíš si, že máš „humor stráviteľný pre každého“? Pamätáš si na konkrétnu situáciu, keď ti niečo „uletelo“ v rozhovore a zaregistrovala si, že si to respondent/hosť zobral až príliš osobne?
Určite nie je pre každého. Ale ja to zas príliš nehrotím. Pretože robiť drsný humor je niekedy veľmi ľahké. Skrátka len prestrelíte a ľudia sú v šoku. Skôr sa smejú z toho šoku. Ale aj to je legitímny spôsob, ako niekoho rozosmiať. Za mňa má viac bodov ten, kto rozosmeje tak, že nikoho neurazí.
Potom si môže dovoliť byť občas aj tvrdší. A aby som odpovedala na otázku, takáto som rada aj ja. Že rozosmejem, ale nemusím byť za každú cenu drsná. Darí sa mi to rôzne. No a ak sa aj to niekoho dotkne, je to aj jeho problém. Ako som už spomínala, ľudia sú často zranení, nemajú sebahodnotu a potom ich urazí aj krivý konár na strome. A to naozaj nie je problém stromu.
V médiách si pracovala už ako násťročná… Bojovala si v začiatkoch s tým, že ťa niekto nebral vážne?
Áno, ale to patrí k tomu. Je to akýsi typ iniciácie. O to viac som si musela upratať v sebe, veriť si a všetko, čo prišlo potom, som si dokázala vážiť oveľa viac.
Nejaký profesijný sen. Niečo, čo by si chcela ešte dokázať?
Nemám také sny. Idem krok za krokom a neviem ani presne kam. Verím životu, že ma dobre vedie. Bez cieľa si človek viac užíva cestu, viac pozerá okolo seba. Áno, ak máte cieľ, idete za ním priamočiaro a z cesty človek už toľko nemá. Skôr sa učím tešiť sa naozaj zo všetkého. Z pohodového dňa, z dobrého jedla a z toho, že sa vyspím.
Niekto zo slovenského showbiznisu, ktorého zmysel pre humor „si ideš“, kto ťa vždy pobaví?
Neviem, či ma pobavia vždy, ale zvyknú ma kde tu rozosmiať. Napríklad Sajfa, Dano Dangl, Mišo Hudák, Marcel, Filip Tůma, Šoko, Ďuro Kemka, Zdena Studenková, Zuzka Šebová, je ich veľmi veľa.
Pamätáš si na zážitok z práce, keď si musela vyjsť zo svojej komfortnej zóny, situácia, v ktorej si sa necítila dobre, nebola si na ňu psychicky pripravená?
Začiatky vo Fun rádiu a v glosátorskej relácii Sedem s.r.o., keď som mala len dvadsaťdva rokov. Vedela som, že je to ťažké a že by som to mohla aj vzdať, ale povedala som si, že odísť môžem až vtedy, keď to tam prijmem. Lebo inak by ma to dobehlo. A tak som zo Sedem s.r.o. mohla ísť do Superstar a vo Fun rádiu naopak ostať 15 rokov.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré! 🙂
https://www.instagram.com/p/B3jpRHXBCNl/
