Čo sa stane s oblečením v Keni?
Údaje z OSN ukazujú, že dovoz použitých odevov do Kene vzrástol od roku 2005 (27 miliónov dolárov/takmer 25 miliónov eur) do roku 2021 (172 miliónov dolárov/takmer 160 miliónov eur) o viac ako 500 %. Pochodeň svetového nízkonákladového výrobcu, ktorú dlho drží Čína, sa presúva do Afriky.
Na jednej strane môže fast fashion pozitívne prispieť k podpore africkej ekonomiky. V rámci kontinentu je textilný/odevný sektor druhým najväčším zamestnávateľom (hneď po poľnohospodárstve). V Keni vytvára každé pracovné miesto v odevnom sektore 5 ďalších pomocných miest. Minimálne 2 milióny Keňanov sú priamo zamestnaní v tomto priemysle.
Kenský módny a textilný priemysel mal v roku 2020 odhadovanú trhovú hodnotu 31 miliárd dolárov a rapídne rastie. Rýchla móda je marketingový a výrobný model, v rámci ktorého sa oblečenie okamžite presúva z miesta dodania do maloobchodných predajní.
Dovezené oblečenie z druhej ruky je v Afrike známe ako Mitumba, čo je svahliské slovo pre balík. Vyšetrovanie na viacerých miestach v Keni objavilo nepotrebné oblečenie nahromadené až do výšky štvorposchodových budov či vyhodené do riek.
Predajcovia na trhu Gikomba v Nairobi sú často sklamaní, keď otvárajú balíky, pretože takmer polovica oblečenia je nepoužiteľná a nemá žiadnu trhovú hodnotu. Jeho kvalita je príliš nízka, šaty sú dotrhané, často znečistené zvratkami, zažranými škvrnami alebo zvieracími chlpmi.
To všetko odhaľuje skutočnosť, že globálny sever si našiel zadné vrátka na to, ako sa zbaviť problému s textilným odpadom. Deje sa to prostredníctvom vývozu použitého oblečenia do krajín globálneho juhu, ktoré to núti vysporiadať sa s dôsledkami rýchlej módy, hoci nemajú žiadnu infraštruktúru.
Kenskí predajcovia oblečenia z druhej ruky považujú každý nákup Mitumby za istý druh hazardu. Kým obrovské balíky neotvoria, netušia, koľko toho bude možné predať ďalej a koľko z toho je odpad. Každý deň sa do Kene dovezie 150 až 200 ton textilného odpadu zo sveta.
To znamená, že 60 až 75 nákladných áut ho vysype na preplnené skládky ako je Dandora, najväčšia skládka vo východnej Afrike (Keňa), a spáli alebo nechá len tak. Keďže väčšina z toho je plast, prakticky je nemožné ho ekologicky odstrániť.
V roku 2019 Keňa doviezla 185 000 ton oblečenia z druhej ruky a približne 40 % Mitumby nemalo trhovú hodnotu, čo znamená, že vyše 70 000 ton dovezeného „tovaru“ bol odpad. Na ilustráciu – je to ročne 300 miliónov kusov nepredajného oblečenia len v tejto krajine.
Najchudobnejšie časti syntetické odpadové oblečenie využívajú ako palivo na ohrievanie vody či varenie, niekde ním dokonca poháňajú niektoré elektrárne. Počas večernej prechádzky Keňou je bežne možné vidieť ľudí spaľovať topánky a textílie. Už len tá predstava vyvoláva pálenie očí a v nose typickú „vôňu“ horiaceho plastu.
V snahe riešiť tento problém začali v EÚ vznikať nariadenia na obmedzenie medzinárodného vývozu plastového odpadu. Parlament EÚ napríklad hlasoval za návrh zákazu vývozu plastového odpadu mimo krajín OECD. V súčasnosti je zakázaný iba vývoz plastového odpadu, ktorý je nebezpečný alebo ťažko recyklovateľný.
Odpad sa však na kenský trh stále ilegálne vyváža, a to tak, že je skrytý v balíkoch kvalitnejších (neplastových) odevov. Plastový textilný odpad sa teda do Afriky stále exportuje, ale na vrchu balíkov či kontajnerov je maskovacie kvalitné oblečenie. Ostatné je textilný odpad.
Čo sa stane s nepredaným oblečením drahších značiek?
Existujú rôzne možnosti, ako sa zbaviť mŕtvych zásob, pričom konkrétny spôsob závisí od predajcu. Mnoho obchodov ho predáva diskontným predajcom ako TK Maxx alebo online diskontným predajniam typu Outnet.
Iní spúšťajú pravidelný online predaj alebo majú vlastné outletové obchody, kde predávajú tovar z minulej sezóny so zľavou. Viacerí z nich odtrhnú štítky, aby nevyvolali dojem lacného tovaru. Často ich so zľavou ponúkajú svojim zamestnancom, ak ich nechcú, darujú ho.
Zopár spoločností ako Nudie Jeans či Levi’s proaktívne povzbudzujú zákazníkov, aby recyklovali. Prijmú tvoje staré džínsy vo svojich predajniach a dajú ti za ne zľavový kupón. Ak je na sklade niečo klasické, ako napríklad pletené svetre, niektorí predajcovia tovar držia až do ďalšej vhodnej sezóny (aj 2 – 3 roky). Staré zásoby potom upcyklujú (napríklad volánikom alebo flitrami), aby vyvolali dojem niečoho nového, a opäť ich púšťajú do predaja.
Viaceré luxusné značky ako Chanel, Burberry, Hermes či Louis Vuitton idú do extrémov. Ničia všetok tovar, ktorý má aj tie najmenšie nedostatky alebo sa nepredal. Pália ho, aby ho nikto iný nepoužil alebo nekopíroval. Nikdy ho zľavnene nepredávajú, a to zo strachu, že ich značka bude vyzerať lacno.
Nie sú to len špičkové značky, ktoré extrémne plytvajú. Pred niekoľkými rokmi zožal generálny riaditeľ spoločnosti Abercrombie & Fitch Mike Jeffries kritiku, keď odmietol darovať nepredané oblečenie chudobným.
Vyhlásil, že oblečenie radšej spáli, než aby podporoval dojem, že jeho značku môže nosiť každý chudák. Krátko nato dostala spoločnosť A&F vážne zlé PR, keď spisovateľ a filmár Greg Karber spustil kampaň na distribúciu odevov tejto značky medzi bezdomovcov.
Firma A&F nie je jediná, ktorá sa preslávila zlou politikou odpadového hospodárstva. V roku 2010 časopis New York Times informoval, že spoločnosť H&M vyhadzuje do odpadu vrecia plné oblečenia.
