Aj dnes sa mnohí zamýšľajú nad významom dávnych čias a ich vplyvom na prítomnosť. Myšlienkami cestujeme desaťročia aj stáročia späť, no zároveň stojí za to preniknúť hlbšie do sveta staroveku. Práve antická grécka civilizácia vytvorila pevné základy filozofie, vedy, literatúry aj umenia, pričom nám zanechala dedičstvo, ktoré sa výrazne odráža v každej sfére moderného života.
Aj z toho dôvodu by sme mali vedieť, aké tajomstvá sa skrývajú za legendárnymi menami Achilles, Alexander Veľký či Homér. Prinášame ti odpovede na šesť otázok, ktoré postupne odhaľujú záhady jednej z najvplyvnejších civilizácií sveta. Mnohí dozaista ani nebudú veriť, čomu v skutočnosti verili a čo sa zakorenilo ako mýtus, ktorý má pevné opodstatnenie v histórii ľudstva.
Ako sa stal Achilles (takmer) nesmrteľnou legendou?
Homérove eposy Ilias a Odysea zachytávajú príbehy Trójskej vojny, ktoré už v staroveku podnecovali odvahu gréckych bojovníkov. Dej Iliady sa rozbieha na konci vojny, keď kráľ Agamemnón obliehal Tróju. Najväčšou silou gréckeho vojska sa stal legendárny Achilles, považovaný za dokonalý obraz bojovníka. Ako syn morskej nymfy Tétys a smrteľníka Pélea získal takmer nesmrteľnosť.
Po narodení ho matka ponorila do vôd rieky Styx, aby získal neporaziteľnosť, pričom ho držala za pätu, a tak práve táto časť jeho tela zostala zraniteľná. Aj preto sa výraz „Achillova päta“ dodnes označuje ako slabé miesto. V Iliade Achilles dlhý čas odmietal vstúpiť do boja. Nakoniec sa však objavil na bojisku s kopijou a brnením, ktoré mu vyrobil boh Héfaistos.
S podporou bohov zatlačil Trójanov späť za hradby, no na poli zostal Hektor, zodpovedný za pád jeho priateľa Patrokla. Achilles ho porazil, avšak Hektor ho pred svojím koncom varoval, že aj jeho čaká podobný osud. Proroctvo sa naplnilo počas posledných dní vojny, keď ho šíp zasiahol priamo do päty.
Otázka jeho skutočnej existencie stále vyvoláva spory, pričom väčšina historikov ho považuje za postavu mýtov. Profesor Marcello Barbanera tvrdí, že Achilles prežíva len v našich predstavách ako myšlienka, ktorá otvára Iliadu a prechádza celými dejinami Grécka. Stal sa tiež veľkou inšpiráciou aj pre Alexandra Veľkého a viacerých rímskych vládcov.
Čo zabránilo Alexandrovi Veľkému dobyť Indiu?
V roku 336 pred n. l. zažívalo staroveké Grécko vzostup novej veľmoci, Macedónie. Práve tam uzrel svetlo sveta Alexander Veľký. Ako syn neľútostného bojovníka sa spolu s otcom a mocnou armádou zmocnil Atén, Sparty aj ďalších významných mestských štátov. Už v šestnástich rokoch ochutnal prvé vojenské ťaženie.
O niekoľko rokov neskôr sa vydal na východ a porazil perzského kráľa Dareia III. Keď však panovníka pripravili o život jeho vlastný muži, Alexander získal trón Perzie. Túžil však po ešte väčšom impériu, ktoré by sa rozprestieralo od západu až po východ. Postupoval až k údoliu rieky Indus a takmer prekročil hranice Indie. Tam ho však čakala nečakaná skúsenosť.
Grécke vojsko nikdy predtým nestretlo slony, ktoré v boji používal indický kráľ. Tento šok prispel k vzbure v radoch vojakov a generáli odmietli pokračovať ďalej. Po návrate do Perzie Alexander pochopil, že jeho moc nedosahuje očakávanú silu. Neskôr sa usadil v Babylone, kde ochorel a napokon skonal, a to bez toho, aby určil jasného nástupcu. Na otázku, kto má prevziať vládu, mal údajne odpovedať: „Ten najsilnejší.“
Je Homér skutočnou osobnosťou alebo ďalším mýtom?
V 8. storočí pred naším letopočtom vytvorila fenická civilizácia na území dnešného Libanonu abecedu považovanú za základ západného písma. Tento prelomový vynález výrazne zjednodušil komunikáciu a zároveň sprístupnil čítanie aj písanie širším vrstvám obyvateľstva. Fenická abeceda sa stala predchodkyňou aj tej latinskej.
Gréci si ju prispôsobili a začali ju využívať na zachytávanie aj vyjadrovanie svojich myšlienok. Písané slovo následne vytvorilo pevný základ gréckeho umenia, ktoré sa rozvíjalo prostredníctvom literatúry, divadla či hudby. Hodnota umeleckého dedičstva starovekého Grécka je nepopierateľná, nech už ide o eposy, tragédie, komédie, rétorické prejavy alebo filozofické diela.
Filológovia dodnes uznávajú ako vrcholné literárne diela práve epos Ilias a Odysea. Homérove príbehy sa spočiatku šírili len ústne a až neskôr dostali písomnú podobu. O autorovi samotnom sa vie len málo, pretože vedci sa nevedia zhodnúť na jeho pôvode ani presnom období života. Niektorí antickí autori verili, že skutočne zažil udalosť Trójskej vojny.
Herodotos, považovaný za otca dejepisu, umiestnil Homéra do 9. storočia pred n. l. Aj dnes však zostáva nezodpovedanou otázkou, či tento básnik žil, alebo vznikol iba ako legenda.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
