Stanfordský väzenský experiment patrí k najzaujímavejším (a najkontroverznejším) experimentom na poli sociálnej psychológie. Na Emefka sme ti už predstavili pozoruhodný experiment Stanleyho Milgrama, ktorý sa zaoberal tým, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť vo svojej poslušnosti k autorite.

Sociálny psychológ Philip Zimbardo sa vo svojom experimente zameral na to, ako veľmi človeka dokáže zmeniť moc a či je možné, že sa ľudia dopúšťajú hrozných činov preto, lebo boli vystavení mimoriadnemu tlaku okolností. Dôležitým prvkom skúmania bolo, akú rolu hrajú pravidlá, symboly, skupinová identita a sila autority.

O čo v experimente šlo?

Experiment sa odohral na pôde vysokej školy Stanford University, kde Zimbardo a jeho pomocníci vytvorili simulované väzenie. Následne prostredníctvom inzerátu našli 24 dobrovoľníkov z radov študentov. Tí za svoju účasť dostali zaplatené a náhodne boli rozdelení medzi dozorcov a väzňov. Dôraz sa kládol na to, aby účastníci nemali žiadne psychické ochorenia či problémy so zákonom.

Dozorcovia mali vo svojom „väzení“ udržiavať poriadok. Za žiadnych okolností ale nemohli použiť fyzické násilie. Samotný Zimbardo hral rolu riaditeľa väznice a počínanie študentov so svojím tímom sledoval prostredníctvom videokamier. Celý experiment mal trvať dva týždne.

Experiment začína

Zimbardo kládol dôraz na to, aby väzenie pôsobilo realisticky. S pomocou polície zatkol vylosovaných „väzňov“ u nich doma, policajti ich prehľadali, spútali a spísali protokol. Väzni celú akciu brali skôr ako zábavu a podobne to prebiehalo aj pri samotnej interakcii s dozorcami. Tí sa snažili dostať uväznených pod kontrolu, napríklad tým, že väzňov neustále nútili nahlas počítať, ale nedarilo sa im to.

Dozorcovia sa potom začali na väzňoch dopúšťať rôznych foriem šikany. Nútili ich spievať, neustále robiť kliky a niektorých poslali na samotku. Na druhý deň sa na väzňoch prejavovala únava a dezorientácia. Dozorcovia pokračovali v šikanovaní. Kto sa vzoprel príkazom, išiel na samotku. Napriek tomu však väzni stále porušovali niektoré pravidlá. Za to dostávali tresty: umývanie podlahy či záchodov.

Medzi väzňami sa objavili prvé náznaky rebélie. Jeden z väzňov dozorcov urážal, následne sa jeho kolegovia zabarikádovali vo svojich celách, odkiaľ ich dozorcovia dostávali tak, že na nich striekali z hasiacich prístrojov. Situácia sa začínala dramatizovať, väzni nadávali na Zimbarda a žiadali o prerušenie experimentu, ale ten bežal ďalej.

Vodca rebelskej skupinky väzňov sa pokúsil utiecť, neskôr sa psychicky zrútil. Sčítavanie väzňov už nebola žiadna zábava, študenti začínali prijímať svoje roly. Dozorcovia im nepovoľovali chodiť na toaletu (museli močiť a vyprázdňovať sa do vedier), budili ich uprostred noci. Stále znova a znova ich nútili upravovať si postele, pokračovali aj nútené kliky a izolácia tých, ktorí neposlúchali.

Atmosféra vo väzení bola napätá. Dozorcovia psychicky deptali väzňov, tí sa búrili, za čo dostávali tresty či pobyt na samotke. Zimbardo sa dokonca obával, že bude musieť väzenie presťahovať, pretože väzni uskutočnia vzburu a utečú.

Dozorcovia sú stále sadistickejší

Piaty deň prišla na Stanfordskú univerzitu Christina Maslach, Zimbardova priateľka a budúca manželka. Tá ostala absolútne šokovaná tým, čo videla. Chlapci, ktorých poznala ako sympatických mladíkov, sa zmenili na sadistických dozorcov, väznení zase na pasívne a zdeptané trosky.

Keď videla, ako väzni pochodujú s vrecami na hlavách za posmeškov dozorcov na záchod, rozzúrená odišla. Okamžite sa snažila Zimbarda presvedčiť, aby experiment ukončil. Ten odmietal a neustále argumentoval, že väzenie nie je reálne a experiment má prínos. Maslach mu vtedy povedala: „Ako môžeš vidieť to, čo ja, a nebyť tak nahnevaný?“

Začala plakať a povedala, že úloha riaditeľa väzenia ho zmenila (rovnako ako dané roly zmenili študentov). Zimbardo a Maslach vtedy plánovali, že sa vezmú, ale Christina vtedy ohromenému profesorovi povedala, že pokiaľ je toto jeho pravá tvár, tak nie je ochotná stráviť s ním celý svoj život.

V tej chvíli sa podľa vlastných slov Zimbardo spamätal a sľúbil, že hneď na druhý deň experiment ukončí. Neskôr jej počínanie označil za hrdinské. Ešte v tú noc však šikana a ponižovanie zo strany dozorcov postúpili na nový stupeň. Začali väzňov nútiť k simulovanému sexuálnemu styku.

Zatiaľ čo časť väzňov simulovala análny sex, zvyšok musel kľačať s odhalenými zadkami na zemi. Šiesty deň dozorcovia pchali jedlo do väzňov násilím, pokračovala aj šikana v podobe nekonečných klikov a počítania. Zimbardo však splnil svoj sľub a experiment ukončil.

Keď to oznámil väzňom, mnohí najprv vôbec nereagovali. Musel to zopakovať asi trikrát. Nasledovala ohromná radosť, väzni sa objímali a tešili sa, že je koniec. Niektorí dozorcovia sa však sťažovali, že nedostanú zaplatené za sľúbené dva týždne…

Výsledky

Počas experimentu došlo k výraznému odosobneniu účastníkov. Postupom času všetci prijali svoje úlohy a väzni si vôbec neuvedomovali, že nie sú v žiadnom väzení a majú právo kedykoľvek odísť. Zároveň tu hrala rolu poslušnosť voči autorite, ktorú skúmal už Stanley Milgram.

Nadobudnutá moc dala dozorcom pocit, že si môžu robiť, čo chcú. Svoje tu zohrala aj sila anonymity, deindividuálizácie a dehumanizácie väzňov. Samotný Zimbardo usúdil, že vojnové zločiny a genocídy tak nie sú páchané žiadnymi sadistickými psychopatmi, ale normálnymi ľuďmi, ktorí boli vystavení obrovskému tlaku okolností.

Tento záver sa však dočkal nemalej kritiky. Poukazovalo sa napríklad na to, že experiment obsahoval príliš malú vzorku účastníkov, jeho výsledky sa teda nedali aplikovať v realite. Kritici Zimbardovi tiež vyčítali celkovú neetickosť experimentu.

Odraz v realite

Kritici síce poznamenali, že Zimbardove závery nie sú z vedeckého hľadiska dostatočné, ale on sám tvrdil, že stanfordský väzenský experiment nám odhaľuje temnú stránku ľudského vnútra. A zdalo sa, akoby mu čas dal za pravdu. V roku 2003 sa na stránky novín na celom svete dostali šokujúce správy z väznice Abú Ghrajb v Iraku.

Americkí vojaci v nej surovo mučili, týrali a ponižovali tamojších väzňov. Výnimkou neboli sexuálne útoky, nútená masturbácia pred ženami, nasadzovanie vriec na hlavu, spútavanie, zavádzanie elektród do tela, bitky či symbolické ukrižovanie. Jeden z väzňov kvôli týmto praktikám prišiel o život.

Samotný Zimbardo sa o tento škandál zaujímal a podobnosť so Stanfordským experimentom ho šokovala. Ako expert sa podieľal na obhajobe jedného z obvinených vojakov – Ivana „Chipa“ Fredericka.

Na súde tvrdil, že Frederick by tieto ohavné zločiny nikdy nespáchal, ak by nebol vystavený silnému stresu, otrasným podmienkam a náročnej práci vo väznici. Všetci účastníci mučenia boli napokon odsúdení na dlhoročné väzenské tresty.

Philip Zimbardo o celom experimente a mučení v Abú Ghrajb napísal knihu The Lucifer Effect, ktorá pod názvom Luciferův efekt vyšla aj v češtine.

Stanfordský väzenský experiment vo filme

Zimbardov experiment sa stal námetom pre nemecký thriller Das Experiment z roku 2001, ktorý režíroval Oliver Hirschbiegel. Stanfordským väzenským experimentom sa inšpiroval skôr voľne a mnohé jeho aspekty výrazne zdramatizoval. Napriek tomu ide o mimoriadne silný a mrazivý film.

V roku 2010 vznikol aj jeho americký remake The Experiment od Paula T. Scheuringa, ten však už dopadol o dosť horšie.

Pokiaľ by si však chcel vedieť viac o reálnom stanfordskom experimente, vrelo ti odporúčame fantastickú drámu The Stanford Prison Experiment režiséra Kylea Patricka Alvareza z roku 2015.

Philipa Zimbarda si v nej zahral Billy Crudup, študentov z radov väzňov a dozorcov stvárnili Ezra Miller, Michael Angarano či Tye Sheridan. Tvorcovia sa veľmi verne držali Zimbardovej knihy a výpovedí účastníkov.