Slováci sú národom, ktorý má talent na jemnosť, diplomaciu a vyhýbanie sa konfliktom – niekedy až olympijskej úrovne. Kým iné kultúry hovoria „nie“ priamo, my to berieme ako osobný útok. Preto sme si vytvorili celý jazykový arzenál spôsobov, ako odmietnuť bez toho, aby sme to priznali. Nie je to klamstvo. Je to… slovenská forma empatie. Tu je pár príkladov, ako Slovák povie „nie“, hoci to na prvé počutie vôbec tak nevyzerá.
1. „Uvidíme.“
Klasika. Univerzálna odpoveď na všetko od pozvánok po životné rozhodnutia. V preklade to znamená: „Nie, ale nechcem o tom hovoriť.“ Zaujímavé je, že Slováci to vyslovujú s tónom, ktorý dáva nádej – a ty sa potom týždne klameš, že možno naozaj uvidia. Neuvidia.
2. „No, možno niekedy.“
Tento variant má rovnakú funkciu ako „Uvidíme“ len s miernym prísľubom budúcnosti, ktorá nikdy nepríde. Ak ti to niekto povie, môžeš rovno zabudnúť, že sa to niekedy stane. Možno niekedy = nikdy.
3. „Ja by som aj šiel, ale…“
„Ale“ je slovenský štít proti všetkej zodpovednosti. Táto veta sa väčšinou končí niečím ako „nemám čas,“ „už mám niečo,“ alebo „musím ísť s mamou do Tesca.“ Nikto nikdy neoveruje, či to je pravda. Stačí, že to znie ako dostatočne rozumný dôvod.
4. „To by bolo fajn, len teraz mám také obdobie…“
Preložené: „Nechaj ma na pokoji.“ Obdobie, o ktorom hovoríme, nemá žiadny dátum konca. Je to metaforické obdobie – väčšinou znamená, že človek nechce, ale zároveň nechce pôsobiť neslušne.
5. „To si musím ešte premyslieť.“
V preklade: „Nie.“ Táto veta vznikla z potreby znieť múdro, aj keď ide len o odmietnutie kávy, spoločného výletu alebo nevyžiadanej lásky. Slováci totiž nechcú nikoho uraziť, ani keď ich niekto pozve na seminár o kryptomenách.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
