Rím, ako aj samotná Rímska ríša, patrili k najvyspelejším civilizáciám histórie. V priebehu svojho vrcholného obdobia siahala Rímska ríša od Británie na západ cez oblasti okolo Stredozemného mora a Gálie až po Čierne more. V danej dobe v nej žilo vyše 65 miliónov ľudí a jej centrum predstavoval spomínaný Rím. Išlo o jedno z najväčších starovekých miest, ktorého výstavbu precízne naplánovali.
V Rímskej ríši sa nachádzalo množstvo honosných palácov, ale aj chrámov. Išlo o veľkolepé a impozantné miesto pulzujúce životom. Na verejnom námestí v tvare štvorca, ktoré sa nazývalo fórum, Rimania nakupovali a predávali svoje produkty. Podobne tam aj debatovali s priateľmi o dianí v meste. Fórum obklopovalo niekoľko najdôležitejších verejných budov, medzi ktoré patrili napr. divadlo, baziliky a ďalšie verejné stavby.
Ruch mesta nikdy neutíchal, ľudia sa bavili v arénach, divadlách a tisíce obyvateľov prúdili ulicami každý deň. Málokto si nechal ujsť pochod armády v krásnom zlatistom brnení s červenými popruhmi a trblietavými štítmi či zápasy gladiátorov, kde sa bojovalo doslova o život. Bohatší Rimania žili vo veľkých domoch postavených v blízkosti fóra.
Pravdou však je, že aj keď si užívali prepych a krásy svojich záhrad, svoje toalety často nenapájali na verejnú kanalizáciu. Asi sa obávali krýs či zápachu vo vlastných luxusných sídlach… Namiesto toho vybraní pracovníci zbierali z domácich či verejných žúmp výkaly, ktoré následne využívali ako hnojivo. Rovnako aj moč, ktorý využívali ako bielidlo. To však viedlo k obrazu, ktorý tvoril „nádhernú“ vôňu mesta.
Rím a jeho byty pre chudobných bez vody a kuchyne
Rím však tiež mnohí považovali za veľmi špinavé a nebezpečné miesto s bludiskom postranných uličiek a slumov. Väčšina Rimanov bola chudobná a vykonávala nekvalifikovanú prácu. Na rozdiel od prepychových domov sa rímska pracujúca chudobná trieda tiesnila v niečom, čo pripomínalo staroveké paneláky. Tieto štvrte na prvý pohľad pôsobili veľmi špinavo a hlučne. Ubytovacie jednotky tvorili jedna či dve izby.
Žiadny z bytov nemal vodu ani kuchyňu, a tak do nich chodili ľudia poväčšine iba prespať. Stravovali sa v baroch, ktoré prezývali „termopolia“, kde najčastejšie jedli chlieb, fazuľu či kašu z mletej pšenice. Pri vykonávaní svojej potreby a pri úkonoch základnej hygieny využívali verejné toalety či kúpele. Na tieto miesta mali z času na čas vstup zadarmo, no rozhodne nepatrili medzi tie najhygienickejšie.
Malá vaňa vo verejných kúpeľoch dokázala poňať 8 až 12 návštevníkov, pričom Rimania pri kúpaní nepoužívali mydlo. Potierali sa olivovým olejom, do ktorého pridávali vonné esencie. Ten po kúpaní zo seba zoškrabávali tzv. strigilom – bronzovým zakriveným nástrojom. Vane síce mali odtok, no keďže olej a voda sa nezmiešajú, pravdepodobne boli dosť špinavé.
V rímskych kúpeľoch fungovali tiež spoločné toalety, pričom ľudia sedeli vedľa seba a popritom sa rozprávali. Zariadenie pripomínalo drevené lavice s otvormi, a preto pôsobilo veľmi jednoducho. Namiesto papiera slúžili huby na tyčkách, ktoré sa po použití oplachovali vo vode a kolovali medzi ľuďmi. Zároveň sa bežne zdieľali, a preto hygiena závisela najmä od zvyku, nie od súkromia.
Deodorant len pre bohatých Rimanov
Parfémy predstavovali výsadu bohatších vrstiev, keďže výroba vyžadovala drahé suroviny. Najčastejšie sa využívali živočíšne alebo rastlinné tuky obohatené ružou, škoricou, kosatcom, kadidlom či šafránom. Okrem toho sa do zmesí pridávali liečivé látky a pigmenty, takže mali aj rituálny význam. Rím zároveň trpel výrazným zápachom, keďže pravidelné kúpanie nepatrilo medzi bežné návyky obyvateľstva.
Aj keď existovali recepty na obmedzenie potenia, väčšina fungovala skôr symbolicky než prakticky. Niektoré prípravky sa žuli alebo prehĺtali, preto nemali vplyv na pach podpazušia. Ako obľúbený prostriedok slúžil odvar z koreňa ostropestreca vo víne, ktorý mal vyvolať močenie. Podľa vtedajších predstáv práve tento proces zabezpečoval odstránenie telesného zápachu.
Okrem iného sa v uliciach mesta miešal pach neumývaných tiel s výparmi z verejných vývarovní a zápachom zo žúmp. Napomáhala tomu aj aróma kanalizácie, ktorá odvádzala stojatú vodu z verejných priestranstiev. K tomu sa pridával aj výrazný pach mršín, zvierat a ich výkalov. Popritom mestom prechádzali zapáchajúce hospodárske zvieratá určené na predaj alebo porážku.
Práve preto vznikli vyvýšené kamene, ktoré umožňovali bezpečný prechod cez znečistené ulice. Situácia však pokračovala ešte temnejším smerom, keďže mesto zápasilo aj s ľudskými mŕt*olami. Zatiaľ čo bohatí získavali dôstojné pohreby, telá najchudobnejších zostávali pohodené na uliciach bez obradu. Rozkladajúce sa telá na chodníkoch tak pôsobili ako bežný jav každodenného života.
Suetonius opísal Rím ako psa nesúceho kus ľudskej ruky
Ako už sme vyššie spomenuli, staroveký Rím pulzoval životom a hlukom, a preto sa mestom šírila zmes rozličných, prevažne nepríjemných vôní. Pach rozkladajúcich sa tiel, hospodárskych zvierat, potu a výkalov sprevádzali provizórne parfémy, kadidlo aj aróma varených jedál. Okrem toho vzduch zapĺňal dym z krbov, najmä počas chladných a daždivých dní.
To, čo dnes vyvoláva odpor, starovekí obyvatelia vnímali ako prirodzenú súčasť každodenného prostredia. Podľa historika Nevilla Morleyho predstavovala táto zmes pachov vôňu domova a znak vyspelej civilizácie. S Rímom sa často spájajú obrazy bohatých hostín, kde hostia ležali na lôžkach a vychutnávali si viacchodové menu. Takéto večere však patrili len najmajetnejším vrstvám spoločnosti.
Väčšina obyvateľov sa stravovala skromne a jednoducho. Raňajky tvoril chlieb s medom, zatiaľ čo obed zahŕňal chlieb, syr, vajcia, šalát a ovocie. Popoludňajší hlad tlmila hrsť orechov alebo olív. Večere bohatých pôsobili honosnejšie a zahŕňali predkrmy, mäsité pokrmy aj sladké dezerty.
Je teda zrejmé, že aj keď išlo o jedno z najcivilizovanejších miest sveta, mnohí by si život v ňom nevedeli dnes ani len predstaviť.
