Dnešný žiak môže za vyrušovanie výkrikmi „67, 67, 67!“ dostať poznámku, napomenutie alebo nepríjemný telefonát rodičom. V priebehu týždňa je však obsah telefonátu zabudnutý a do hry vstupuje dnešná prehnaná otvorenosť rodičov dovoliť dieťaťu čokoľvek, čo mu vidí na očiach.
Ak by však chodil do školy na území dnešného Slovenska v 19. či na začiatku 20. storočia, jeho prehrešok sa mohol skončiť bolesťou, verejným ponížením a ešte trpkejším trestom po návrate domov.
Výprask trstenicou, ťahanie za uši, kľačanie v kúte, študentské väzenie alebo zápis do ikonicky znejúcej knihy hanby nepatria iba do rozprávok a starých filmov. Podobné metódy boli skutočnou súčasťou školského prostredia.
Ak však chceme hovoriť presne o období spred sto rokov, treba vysvetliť jednu dôležitú vec: telesné tresty vtedy už nemali byť oficiálne prípustné. Ako sa však na základe historických prameňov ukázalo, staré návyky zo škôl mizli omnoho pomalšie než z predpisov.
Učiteľ bol jednou z najväčších autorít v obci
Školstvo na území dnešného Slovenska bolo dlho úplne iné, než ho poznáme dnes. Najmä na dedinách sa v jednej miestnosti často učili deti rôzneho veku a učiteľ musel udržať poriadok medzi množstvom žiakov. Mladým študentom nepomáhal pri laškovaní ani fakt, že učiteľ patril rovno vedľa farára k najvyššie postaveným autoritám v obci. Jeho krivý pohľad mohol pre rodičov neposlušného dieťaťa znamenať veľké problémy, pre samotné dieťa hotovú pohromu.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneTo, čo povedal, sa podľa pravidiel nemohol spochybňovať. Dieťa sa tak nemohlo spoliehať, že rodičia automaticky prídu do školy brániť jeho práva. Práve naopak, mnohí považovali prísneho učiteľa za toho najlepšieho učiteľa a telesné trestanie bolo bežné aj v domácnostiach.
Historička Eva Kowalská v rozhovore pre web Denník N pripomenula, že už reformné snahy v 18. storočí presadzovali pozitívnejšie motivovanie žiakov. V každodennom živote však bolo fyzické trestanie natoľko normálne, že pokračovalo aj v triedach. Sťažnosti rodičov na zaobchádzanie s deťmi boli skôr výnimočné, hoci školskí inšpektori občas zaznamenali, že učiteľ bol k žiakom surový alebo chodil do školy opitý.
Trstenica, metla aj kľačanie na hrachu
Jedným zo symbolov starého učiteľa bola trstenica alebo rákoska a bežný žiak ňou bez problémov mohol dostať po prstoch, dlaniach, chrbte či zadku. K ďalším trestom patrili zaucho, ťahanie za uši alebo vlasy a výprask metlou či palicou. Obraz učiteľa, ktorý ťahá svojich žiakov po triede za uši či vlasy boli teda bežným javom, pričom dnes by si daný učiteľ pravdepodobne odpykal verejný lynč najprv na sociálnych sieťach a potom naživo.
Späť však k trestom. Bolesť neposlušného študenta sa dala vystupňovať ešte aj tým, že ho učiteľ dal kľačať. Nie vždy však na rovnej podlahe. Neposlušné alebo slabo sa učiace deti mohli skončiť na rozsypanom hrachu či malom polienku, čo z obyčajného kľačania robilo mimoriadne nepríjemný trest. Slabých žiakov niekedy usádzali bokom do takzvanej somárskej lavice a na ich označenie sa používali aj obrázky zvierat, napríklad osla či svine, informoval dávnejšie web Týždeň.
Tieto praktiky sa spájajú najmä s 18. a 19. storočím, no ich stopy prežívali aj o dosť neskôr. Odborná štúdia Pavla Kompolta z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského konštatuje, že telesné tresty zostali počas 19. storočia bežnou súčasťou výchovy. Ich používanie podporovali nielen podmienky v školách, ale aj všeobecná predstava, že dieťa sa dá napraviť predovšetkým poslušnosťou a strachom.
Bolesť a kniha hanby
Treba pripomenúť, že staré školské tresty nemali dieťa iba bolieť, mali ho hlavne zahanbiť pred celou triedou. Žiak mohol stáť v kúte, kľačať pred spolužiakmi, presunúť sa do poslednej lavice alebo počúvať verejné karhanie, zatiaľ čo sa jeho líca pýrili od hanby. Predstavy o tom, ako si ho následne budú doberať ostatní spolužiaci, už boli len polevou na poriadne bolestivej torte.
V širšom stredoeurópskom školskom prostredí existovala aj čierna kniha, nazývaná knihou hanby. Zapisovali sa do nej mená previnilcov a ich skutky. České Národné pedagogické múzeum uchováva záznam z roku 1868, podľa ktorého boli dvaja chlapci za nevhodné reči nielen zapísaní do knihy, ale dostali aj po štyri údery.
Väzenie pre študenta a pokračovanie trestu doma
Neskôr sa do hry dostalo aj klasické nechávanie žiakov po vyučovaní, kedysi označované aj ako karcer. Karcer bol až do prvej polovice 20. storočia školským väzením pre študentov stredných a vysokých škôl. Za vážnejší priestupok ich mohli zatvoriť do detenčnej cely priamo v škole. Prísnejším trestom bolo už len vylúčenie, niekedy dokonca zo všetkých škôl v krajine. V Československu karcer oficiálne zanikol po reformách v roku 1936, neoficiálne sa však využíval aj naďalej.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
