Dieťa muselo sedieť v škole, prepisovať text alebo opakovane písať rovnakú vetu. Aj tento miernejší trest však mohol byť pre dedinské deti vážnym problémom. Po škole ich totiž neraz čakala krutá práca v domácnosti, starostlivosť o súrodencov alebo pomoc na poli.
Po každom treste však musel nastať moment, ktorého sa deti pravdepodobne obávali ešte viac. Áno, hovoríme o návrate domov. Ak sa rodič dozvedel, že dieťa neposlúchalo učiteľa, školský trest mohol mať ešte pokračovanie. Tak sa mohlo stať, že namiesto otázky, či pedagóg neprekročil hranicu, mohlo nasledovať ďalšie bleskové zaucho či iný trest udelený chladným pánom otcom či starým otcom.
Pred sto rokmi už bitie nebolo oficiálnym trestom
Deti to nemali ľahké ani neskôr. V roku 1926 už trstenica nemala predstavovať štandardný a povolený nástroj učiteľa. Po vzniku Československa zostali na Slovensku dočasne v platnosti predchádzajúce uhorské pravidlá a nový štát začal postupne zjednocovať dva odlišné školské systémy. Tento proces trval niekoľko rokov, čo vyústilo do toho, že niektoré praktiky aj tak zostali naďalej v obehu.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneOficiálne disciplinárne pravidlá prvej republiky počítali najmä s napomenutím, pokarhaním alebo v závažných prípadoch s vylúčením zo školy. Telesné tresty sa medzi prípustnými opatreniami neuvádzali, pričom neskorší školský poriadok z roku 1938 ich už spolu s mnohonásobným prepisovaním výslovne označoval za neprípustné.
Školstvo na Slovensku navyše po prvej svetovej vojne zápasilo s nedostatkom učiteľov, učebníc aj vhodných priestorov. Niektoré školy boli poškodené a v roku 1910 bolo v slovenských župách negramotných takmer 35 percent obyvateľov. Nešťastnú situáciu podľa webu Aktuality pomáhali riešiť aj stovky českých učiteľov prichádzajúcich na Slovensko.
V takomto prostredí sa staré metódy nedali odstrániť jedným nariadením. Ich frekvencia sa pritom nedala len tak ľahko vystopovať a zaznamenať. Učiteľ, ktorý žiakovi vykrútil ucho, udrel ho po prstoch alebo po ňom hodil kriedu, nemusel automaticky čeliť sťažnosti a následky jeho činov posúdila častokrát len jedna jediná vec: jeho autorita v danej obci či meste.
Britská palica a americká drevená lopatka
Slovenské deti pritom neboli výnimkou. V britských školách sa používala palica, ktorou žiaci dostávali po rukách alebo zadku a prax prežívala prekvapivo dlho, britský parlament pritom riešil jej definitívne odstránenie zo štátnych škôl ešte v roku 1986.
Dobová parlamentná diskusia spomínala státisíce zaznamenaných prípadov telesných trestov ročne, pričom dramaticky upozorňovala, že niektorí žiaci boli bití opakovane. V Spojených štátoch sa namiesto trstenice preslávila najmä drevená lopatka, ktorou učiteľ alebo riaditeľ udieral žiaka po zadku.
Najhorší nebol iba úder
Na staré školské poriadky sa niekedy spomína s nostalgiou a slovami, že deti aspoň poznali disciplínu. Takýto pohľad však vynecháva strach, poníženie a obrovskú moc, ktorú mal dospelý nad dieťaťom.
Najdesivejšou súčasťou školy spred sto rokov však nemusela byť samotná trstenica. Bola ňou najmä skutočnosť, že žiak mal len malú možnosť ozvať sa, brániť sa alebo spochybniť neprimeraný trest. A keď sa doma aj nešťastne priznal, že ho učiteľ udrel, namiesto zastania ho mohlo čakať iba stručné: „Určite si si to zaslúžil.“
