Studená vojna je historické obdobie, o ktorom by mal každý, kto dokončil aspoň základnú školu, čosi vedieť. Súperenie dvoch mocenských blokov – kapitalistického pod vedením USA a komunistického pod sovietskou taktovkou – diktovalo dianie vo svete takmer pol storočia.
Oba tábory využívali na dosiahnutie cieľov akékoľvek prostriedky a so srandami ako „princípy medzinárodného práva“ a „ľudské práva“ si nikto nelámal hlavu. Atentáty, štátne prevraty a rozdúchavanie nepokojov boli bežnou realitou studenej vojny.
Za koniec studenej vojny sú považované udalosti z rokov 1989-1991: pád Berlínskeho múru, strata moci komunistických režimov v Európe, zánik Varšavskej zmluvy a rozpad Sovietskeho zväzu. Okrem dobre známych vecí, ktoré by mal poznať každý školák, sa k studenej vojne viaže množstvo faktov, ktoré v učebniciach nenájdeme.
Švajčiarsko – krajina tretieho sveta
Pod pojmom „krajina tretieho sveta“ si bežný človek predstaví nejakú dieru v Afrike alebo v Ázii, kde miestny jazyk nepozná slovo sýty a deti predávajú svojich súrodencov za pohár vody. V skutočnosti medzi krajiny tretieho sveta patrili aj Švajčiarsko, Rakúsko či Švédsko.
Na pochopenie je dôležité vedieť, čo je to vlastne ten tretí svet a ako vyzerá prvý svet a druhý svet. Rozdelenie na „tri svety“ prvýkrát použil francúzsky demograf a historik Alfred Sauvy v roku 1952. Má úplne jednoduchú logiku – prvý svet sú USA a jeho spojenci, druhý svet sú ZSSR a jeho spojenci a tretí svet sú neutrálne krajiny, ktoré nepatria ani do jedného mocenského bloku. Takto to vyzeralo v roku 1975:
Švajčiarsko, Rakúsko a Švédsko počas studenej vojny prísne zachovávali neutralitu a napriek svojmu demokratickému a kapitalistickému zriadeniu nikdy nevstúpili do NATO či iných aliancií so západnými štátmi. Čiže spĺňajú kritérium pre to, aby sme ich nazývali „tretím svetom“.
Strety Američanov so Sovietmi
Jednou z fráz opakovaných v súvislosti so studenou vojnou je tá, že hoci proti sebe stáli USA a Sovietsky zväz, tieto krajiny za seba nechali bojovať druhých a ich sily sa na bojisku nikdy nestretli priamo. Poznáme pár prípadov, ktoré dokazujú, že to nie je tak celkom pravda.
Presvedčí nás o tom kórejská vojna (1950-1953), prvý veľký konflikt studenej vojny, počas ktorého široká koalícia OSN bránila Južnú Kóreu pred komunistickými agresormi zo Severnej Kórey a z Číny.
Málokto vie, že napriek tomu, že Sovietsky zväz oficiálne nezasiahol do bojov, až v 75 % bojových misií na strane komunistov lietali sovietski piloti na MiG-15. Piloti zo ZSSR používali značenia čínskeho alebo severokórejského letectva a nesmeli lietať nad nepriateľským územím, aby sa v prípade zostrelenia vyhli zajatiu.
Migy spôsobovali vrásky na čele americkým veliteľom, pretože veľmi efektívne dokázali ničiť bombardéry B-29. Avšak skúsenejší americkí stíhači boli pre sovietov viac ako vyrovnaným súperom. Obe strany mali lepšie aj horšie obdobia, ale kvôli tajnej podstate sovietskej misie je takmer nemožné jednoznačne povedať, ktorá strana mala celkovo navrch.
Hoci o sovietskej role vo vojne (asi 70-tisíc osôb) sa vedelo už počas jej priebehu, žiadny účastník na ňu nechcel zbytočne upozorňovať. Politici sa totiž obávali, že tento fakt by mohol natoľko vyeskalovať medzinárodné napätie, že by sa konflikt zmenil na tretiu svetovú vojnu.
Viselo to na vlásku
Ďalší príbeh o priamej konfrontácii rivalských superveľmocí sa odohral počas kubánskej raketovej krízy. V skratke: Američania zistili, že na komunistickej Kube sú umiestnení sovietski vojaci a jadrové zbrane. Nepáčilo sa im to. Prezident Kennedy preto 22. októbra 1962 nariadil námornú blokádu Kuby.
V čase vysokého medzinárodného napätia sa v Karibiku objavila sovietska ponorka B-59. Plavidlo sa pred Američanmi ukrývalo vo veľkých hĺbkach a nemalo spojenie s moskovským velením. Ani tieto opatrenia však nezabránili tomu, aby B-59 Američania odhalili a vypustili k nej signálne nálože, ktoré mali slúžiť ako výzva k vynoreniu.
Počas napätej situácie si viacerí členovia posádky mysleli, že vypukla vojna, a chystali sa Američanom odpovedať prostredníctvom nukleárnych torpéd. Použitie „špeciálnych zbraní“ museli schváliť traja najvyššie postavení dôstojníci na palube – kapitán Valentin Savickij, politický dôstojník Ivan Maslennikov a veliteľ flotily Vasilij Archipov.
Savickij bol za. Maslennikov bol za. Jedine Archipov nesúhlasil. Napriek tvrdému odporu ostatných Archipov neustúpil a nariadil, aby ponorka vyšla na hladinu a vyžiadala si inštrukcie z Moskvy. Ako sa ukázalo, žiadna tretia svetová vojna sa nekonala, a zásluhu na tom má Archipov a jeho úsudok. Američania umožnili ponorke vrátiť sa domov.
Svet opäť na pokraji katastrofy
O pár rokov neskôr sa svet opäť ocitol na pokraji jadrovej apokalypsy. Znova tomu zabránil jediný muž, ktorý si dokázal zachovať chladnú hlavu v tej najťažšej situácii. V septembri 1983 panovalo vo svete veľké napätie, pretože Sovieti zostrelili juhokórejské civilné lietadlo, ktoré sa omylom dostalo do vzdušného priestoru ZSSR.
Nervózne sovietske velenie sužovali paranoidné predstavy o americkej odvete a akýkoľvek pohyb amerických jednotiek vnímali ako možnú prípravu pre útok. V takýchto podmienkach sa zrazu na radaroch stanice systému Oko, ktorá mala monitorovať odpaly amerických jadrových zbraní, objavila interkontinentálna balistická strela.
V službe sa v tom čase nachádzal podplukovník Stanislav Petrov. Podľa štandardnej reakcie by mal Petrov nahlásiť odpal nadriadenému a následne by mala nasledovať sovietska odveta (t. j. globálna termonukleárna vojna). Petrovovi sa ale zdalo divné, že Američania začali vojnu jedinou strelou. Jeho pochybnosťami neotriaslo ani to, keď sa na radare zjavili ďalšie štyri rakety.
Podplukovník si hlásenia nechal pre seba a nikomu nič nenahlásil. Ako sa ukázalo, Petrov mal pravdu a išlo o falošný poplach spôsobený meteorologickými podmienkami. Kým spočiatku nadriadení po výsluchu ocenili jeho úsudok, neskôr velenie zmenilo názor. Sovietsky režim nemal rád, keď niekto poukazoval na nedostatky, a Petrov bol prevelený na menej dôležité miesto.
Akú rolu mala zohrať Československá ľudová armáda?
„Hlavným poslaním ČSĽA je chrániť a brániť záujmy robotníckej triedy a ostatných pracujúcich, socialistické výdobytky, slobodu a nezávislosť ČSSR proti všetkým vonkajším a vnútorným nepriateľom. Spolu s ostatnými armádami Varšavskej zmluvy zabezpečuje mierovú socialistickú výstavbu.“
Tak znie poučka zo starej učebnice brannej výchovy. Tento komunistický nezmysel v ľudskej reči znamená, že ak by niekomu vo Washingtone alebo v Moskve preplo v hlave, Československo by po boku ZSSR bolo zatiahnuté do tretej svetovej vojny.
ČSĽA patrila medzi tie schopnejšie armády Varšavskej zmluvy, za čo vďačila kvalitným domácim zbrojovkám a svojej veľkosti (istý čas mierový stav okolo 200-tisíc). Kým do roku 1960 malo Československo za úlohu brániť svoje územie a vydržať do príchodu Sovietov, v 60. rokoch nastala zmena paradigmy smerom k útoku.
Operačný plán z roku 1964 počítal s tým, že v prípade vojny proti NATO ČSĽA udrie smerom priamo na západ, kde bude čeliť Američanom, západným Nemcom, prípadne Francúzom. Pohybu vojsk mali predchádzať taktické jadrové údery, ktoré by ničili väčšinu nepriateľských zoskupení.
Pochodovať cez územie, na ktoré pred pár hodinami dopadli atómovky, neznie ako dobrý nápad, tam sa to ale ani zďaleka nekončí. Počítalo sa s tým, že len za osem dní (!?!?!?!) bude prekročený Rýn a za ďalší týždeň až dva sa československí vojaci mali kúpať v Atlantiku. Predstavy sovietskych plánovačov rátali s tým, že za mesiac od začiatku vojny dosiahnu komunistické vojská španielsku hranicu.
Ťažko povedať, či velitelia takéto plány naozaj považovali za uskutočniteľné, alebo išlo o rozprávku, ktorou chceli sami sebe dodať pocit bezpečia. ČSĽA mala svoje slabiny – jednou je určite morálka záložníkov, ktorým by sa zrejme nie veľmi chcelo brániť „výdobytky socializmu“ proti Američanom, ktorí im nikdy nič zlé nespravili (na rozdiel od súdruhov z východu).
Za druhú môžeme považovať používanie zastaranej techniky – ešte v polovici 60. rokov predstavovali staré tanky T-34/85 z druhej svetovej vojny tretinu tankového vojska. Takto sa umelo navyšovali čísla zbraní (na zastrašenie nepriateľa), ale v stretoch s nemeckými Leopardmi či americkými Pattonmi by tieto stroje boli nemilosrdne rozdrvené.
S postupujúcimi rokmi sa technologický náskok západu neustále zvyšoval a v 80. rokoch bola ČSĽA žalostne zastaraná. Pre predstavu o tom, ako by vyzeral prípadný stret s US Army, si môžeme pozrieť, ako dopadla iracká armáda (výzbrojou porovnateľná s našou) počas operácie Púštna búrka v roku 1991.
