Studená vojna je historické obdobie, o ktorom by mal každý, kto dokončil aspoň základnú školu, čosi vedieť. Súperenie dvoch mocenských blokov – kapitalistického pod vedením USA a komunistického pod sovietskou taktovkou – diktovalo dianie vo svete takmer pol storočia.
Oba tábory využívali na dosiahnutie cieľov akékoľvek prostriedky a so srandami ako „princípy medzinárodného práva“ a „ľudské práva“ si nikto nelámal hlavu. Atentáty, štátne prevraty a rozdúchavanie nepokojov boli bežnou realitou studenej vojny.
Za koniec studenej vojny sú považované udalosti z rokov 1989-1991: pád Berlínskeho múru, strata moci komunistických režimov v Európe, zánik Varšavskej zmluvy a rozpad Sovietskeho zväzu. Okrem dobre známych vecí, ktoré by mal poznať každý školák, sa k studenej vojne viaže množstvo faktov, ktoré v učebniciach nenájdeme.
Švajčiarsko – krajina tretieho sveta
Pod pojmom „krajina tretieho sveta“ si bežný človek predstaví nejakú dieru v Afrike alebo v Ázii, kde miestny jazyk nepozná slovo sýty a deti predávajú svojich súrodencov za pohár vody. V skutočnosti medzi krajiny tretieho sveta patrili aj Švajčiarsko, Rakúsko či Švédsko.
Na pochopenie je dôležité vedieť, čo je to vlastne ten tretí svet a ako vyzerá prvý svet a druhý svet. Rozdelenie na „tri svety“ prvýkrát použil francúzsky demograf a historik Alfred Sauvy v roku 1952. Má úplne jednoduchú logiku – prvý svet sú USA a jeho spojenci, druhý svet sú ZSSR a jeho spojenci a tretí svet sú neutrálne krajiny, ktoré nepatria ani do jedného mocenského bloku. Takto to vyzeralo v roku 1975:
Švajčiarsko, Rakúsko a Švédsko počas studenej vojny prísne zachovávali neutralitu a napriek svojmu demokratickému a kapitalistickému zriadeniu nikdy nevstúpili do NATO či iných aliancií so západnými štátmi. Čiže spĺňajú kritérium pre to, aby sme ich nazývali „tretím svetom“.
Strety Američanov so Sovietmi
Jednou z fráz opakovaných v súvislosti so studenou vojnou je tá, že hoci proti sebe stáli USA a Sovietsky zväz, tieto krajiny za seba nechali bojovať druhých a ich sily sa na bojisku nikdy nestretli priamo. Poznáme pár prípadov, ktoré dokazujú, že to nie je tak celkom pravda.
Presvedčí nás o tom kórejská vojna (1950-1953), prvý veľký konflikt studenej vojny, počas ktorého široká koalícia OSN bránila Južnú Kóreu pred komunistickými agresormi zo Severnej Kórey a z Číny.
Málokto vie, že napriek tomu, že Sovietsky zväz oficiálne nezasiahol do bojov, až v 75 % bojových misií na strane komunistov lietali sovietski piloti na MiG-15. Piloti zo ZSSR používali značenia čínskeho alebo severokórejského letectva a nesmeli lietať nad nepriateľským územím, aby sa v prípade zostrelenia vyhli zajatiu.
Migy spôsobovali vrásky na čele americkým veliteľom, pretože veľmi efektívne dokázali ničiť bombardéry B-29. Avšak skúsenejší americkí stíhači boli pre sovietov viac ako vyrovnaným súperom. Obe strany mali lepšie aj horšie obdobia, ale kvôli tajnej podstate sovietskej misie je takmer nemožné jednoznačne povedať, ktorá strana mala celkovo navrch.
Hoci o sovietskej role vo vojne (asi 70-tisíc osôb) sa vedelo už počas jej priebehu, žiadny účastník na ňu nechcel zbytočne upozorňovať. Politici sa totiž obávali, že tento fakt by mohol natoľko vyeskalovať medzinárodné napätie, že by sa konflikt zmenil na tretiu svetovú vojnu.
Viselo to na vlásku
Ďalší príbeh o priamej konfrontácii rivalských superveľmocí sa odohral počas kubánskej raketovej krízy. V skratke: Američania zistili, že na komunistickej Kube sú umiestnení sovietski vojaci a jadrové zbrane. Nepáčilo sa im to. Prezident Kennedy preto 22. októbra 1962 nariadil námornú blokádu Kuby.
V čase vysokého medzinárodného napätia sa v Karibiku objavila sovietska ponorka B-59. Plavidlo sa pred Američanmi ukrývalo vo veľkých hĺbkach a nemalo spojenie s moskovským velením. Ani tieto opatrenia však nezabránili tomu, aby B-59 Američania odhalili a vypustili k nej signálne nálože, ktoré mali slúžiť ako výzva k vynoreniu.
Počas napätej situácie si viacerí členovia posádky mysleli, že vypukla vojna, a chystali sa Američanom odpovedať prostredníctvom nukleárnych torpéd. Použitie „špeciálnych zbraní“ museli schváliť traja najvyššie postavení dôstojníci na palube – kapitán Valentin Savickij, politický dôstojník Ivan Maslennikov a veliteľ flotily Vasilij Archipov.
Savickij bol za. Maslennikov bol za. Jedine Archipov nesúhlasil. Napriek tvrdému odporu ostatných Archipov neustúpil a nariadil, aby ponorka vyšla na hladinu a vyžiadala si inštrukcie z Moskvy. Ako sa ukázalo, žiadna tretia svetová vojna sa nekonala, a zásluhu na tom má Archipov a jeho úsudok. Američania umožnili ponorke vrátiť sa domov.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
