Svet opäť na pokraji katastrofy
O pár rokov neskôr sa svet opäť ocitol na pokraji jadrovej apokalypsy. Znova tomu zabránil jediný muž, ktorý si dokázal zachovať chladnú hlavu v tej najťažšej situácii. V septembri 1983 panovalo vo svete veľké napätie, pretože Sovieti zostrelili juhokórejské civilné lietadlo, ktoré sa omylom dostalo do vzdušného priestoru ZSSR.
Nervózne sovietske velenie sužovali paranoidné predstavy o americkej odvete a akýkoľvek pohyb amerických jednotiek vnímali ako možnú prípravu pre útok. V takýchto podmienkach sa zrazu na radaroch stanice systému Oko, ktorá mala monitorovať odpaly amerických jadrových zbraní, objavila interkontinentálna balistická strela.
V službe sa v tom čase nachádzal podplukovník Stanislav Petrov. Podľa štandardnej reakcie by mal Petrov nahlásiť odpal nadriadenému a následne by mala nasledovať sovietska odveta (t. j. globálna termonukleárna vojna). Petrovovi sa ale zdalo divné, že Američania začali vojnu jedinou strelou. Jeho pochybnosťami neotriaslo ani to, keď sa na radare zjavili ďalšie štyri rakety.
Podplukovník si hlásenia nechal pre seba a nikomu nič nenahlásil. Ako sa ukázalo, Petrov mal pravdu a išlo o falošný poplach spôsobený meteorologickými podmienkami. Kým spočiatku nadriadení po výsluchu ocenili jeho úsudok, neskôr velenie zmenilo názor. Sovietsky režim nemal rád, keď niekto poukazoval na nedostatky, a Petrov bol prevelený na menej dôležité miesto.
Akú rolu mala zohrať Československá ľudová armáda?
„Hlavným poslaním ČSĽA je chrániť a brániť záujmy robotníckej triedy a ostatných pracujúcich, socialistické výdobytky, slobodu a nezávislosť ČSSR proti všetkým vonkajším a vnútorným nepriateľom. Spolu s ostatnými armádami Varšavskej zmluvy zabezpečuje mierovú socialistickú výstavbu.“
Tak znie poučka zo starej učebnice brannej výchovy. Tento komunistický nezmysel v ľudskej reči znamená, že ak by niekomu vo Washingtone alebo v Moskve preplo v hlave, Československo by po boku ZSSR bolo zatiahnuté do tretej svetovej vojny.
ČSĽA patrila medzi tie schopnejšie armády Varšavskej zmluvy, za čo vďačila kvalitným domácim zbrojovkám a svojej veľkosti (istý čas mierový stav okolo 200-tisíc). Kým do roku 1960 malo Československo za úlohu brániť svoje územie a vydržať do príchodu Sovietov, v 60. rokoch nastala zmena paradigmy smerom k útoku.
Operačný plán z roku 1964 počítal s tým, že v prípade vojny proti NATO ČSĽA udrie smerom priamo na západ, kde bude čeliť Američanom, západným Nemcom, prípadne Francúzom. Pohybu vojsk mali predchádzať taktické jadrové údery, ktoré by ničili väčšinu nepriateľských zoskupení.
Pochodovať cez územie, na ktoré pred pár hodinami dopadli atómovky, neznie ako dobrý nápad, tam sa to ale ani zďaleka nekončí. Počítalo sa s tým, že len za osem dní (!?!?!?!) bude prekročený Rýn a za ďalší týždeň až dva sa československí vojaci mali kúpať v Atlantiku. Predstavy sovietskych plánovačov rátali s tým, že za mesiac od začiatku vojny dosiahnu komunistické vojská španielsku hranicu.
Ťažko povedať, či velitelia takéto plány naozaj považovali za uskutočniteľné, alebo išlo o rozprávku, ktorou chceli sami sebe dodať pocit bezpečia. ČSĽA mala svoje slabiny – jednou je určite morálka záložníkov, ktorým by sa zrejme nie veľmi chcelo brániť „výdobytky socializmu“ proti Američanom, ktorí im nikdy nič zlé nespravili (na rozdiel od súdruhov z východu).
Za druhú môžeme považovať používanie zastaranej techniky – ešte v polovici 60. rokov predstavovali staré tanky T-34/85 z druhej svetovej vojny tretinu tankového vojska. Takto sa umelo navyšovali čísla zbraní (na zastrašenie nepriateľa), ale v stretoch s nemeckými Leopardmi či americkými Pattonmi by tieto stroje boli nemilosrdne rozdrvené.
S postupujúcimi rokmi sa technologický náskok západu neustále zvyšoval a v 80. rokoch bola ČSĽA žalostne zastaraná. Pre predstavu o tom, ako by vyzeral prípadný stret s US Army, si môžeme pozrieť, ako dopadla iracká armáda (výzbrojou porovnateľná s našou) počas operácie Púštna búrka v roku 1991.
