Prebral sa v pondelok, zaspal v stredu
Gary Dockery sa prebral z kómy. Šokoval svoje okolie tým, že si myslel, že je stále rok 1988, a vôbec si nepamätal, že ho vážne postrelili. Avšak ohromil lekárov tým, že si veľmi jasne spomínal na svoj život. Keď sa neurológovia, ktorí vedeli o jeho prípade, dozvedeli o jeho uzdravení, pochybovali, že po celý čas bol v kóme a vegetatívnom stave.
Skutočnosť, že bol schopný žmurknúť a povedať tak „áno“ alebo „nie“, naznačovala, že bol v stave určitého vedomia – stav, ktorý je nazývaný stavom minimálnej odozvy alebo stavom minimálneho vedomia.
Radosť rodiny z jeho uzdravenia bola krátkodobá. Dockery sa zobudil v pondelok, ale už o dva dni v stredu toho istého týždňa z ničoho nič prestal rozprávať. Podstúpil operačné vyčistenie pľúc, po ktorom bol znova diagnostikovaný ako človek v polovedomom stave. Zomrel v apríli 1997 vo veku 43 rokov.
Gabby Gingras nemôže cítiť bolesť
Keď bola Gabby Gingras ešte len bábätko, hrýzla si vlastné ruky tak silno, že podľa opisu jej matky vyzerali „ako surový hamburger“. Ale čo vydesilo lekárov ešte viac, bola skutočnosť, že Gabby od bolesti nikdy neplakala.
Toto bol prvý príznak ochorenia, ktoré bolo neskôr diagnostikované ako vrodená necitlivosť na bolesť. Ide o vzácnu poruchu nervového systému, ktorá ponecháva telo človeka imúnne voči akejkoľvek bolesti. Gabby sa okrem iného napríklad nedokáže potiť.
Diagnóza má meno CIPA a je taká vzácna, že keď bola Gabby diagnostikovaná, lekári mohli nájsť len asi tucet ľudí na svete, o ktorých sa v tej dobe bezpečne vedelo, že majú túto chorobu.
Nie je známy žiadny liek, ktorý by fungoval na toto ochorenie. Ale zamyslite sa. Ak by niečo podobné skutočne existovalo, bol by to, paradoxne, prvý liek, ktorý by zámerne spôsoboval pacientovi bolesť.
Neschopnosť cítiť bolesť viedla k tomu, že si Gabby napríklad poškriabala oči tak silno, že ostala oficiálne slepá. V roku 2004 jej museli vybrať ľavé oko a nahradiť ho protézou a na ochranu zostávajúceho oka nosila plavecké okuliare. Diagnóza CIPA ju stála aj väčšinu zubov, ktoré si odlomila pri hryzení hračiek.
Nie je to výhoda
Príbeh Gabby Gingras prvýkrát vzbudil pozornosť, keď o nej ako 3-ročnej urobila reportáž miestna televízna stanica v Minnesote. Príbeh sa znovu objavil v roku 2018, keď jej poisťovňa odmietla pokryť náklady na zubný zákrok, ktorý by jej prestaval čeľusť a implantoval nové zuby. Poisťovňa tvrdila, že tento zákrok nie je z lekárskeho hľadiska nevyhnutný.
CIPA je naozaj veľmi vzácne ochorenie a táto diagnóza sa objavila aj v jednom z dielov obľúbeného seriálu Doktor House. Možno si poviete, že život bez bolesti musí byť predsa krásny, ale opak je pravdou. Od prvého dňa vášho života sa učíte za pomoci bolesti.
Život bez bolesti neznamená automaticky aj život bez zdravotných problémov. Predstavte si, koľko obyčajných veci od pokazeného zuba cez zlomeninu až po vážny úraz nám telo hlási za pomoci bolesti. Bez schopnosti cítiť bolesť nám, paradoxne, hrozí mimoriadne vysoké riziko smrti v dôsledku podceneného zápalu, komplikovanej zlomeniny s vnútorným krvácaním, alebo napríklad otrasu mozgu.
Nórska žena začala hovoriť s nemeckým prízvukom
Ak niekto náhle začne hovoriť s iným prízvukom, môže mať syndróm cudzieho prízvuku. Takto, dá sa povedať až laicky, pomenovali lekári veľmi zriedkavú poruchu mozgu, ktorá sa vyskytuje najčastejšie po mŕtvici alebo traumatickom poranení mozgu. Jeden z prvých dobre zdokumentovaných prípadov spomínal nórsku ženu menom Astrid, ktorá utrpela poranenie mozgu po zásahu črepinami počas nemeckého náletu v druhej svetovej vojne.
Hoci nikdy nebola mimo územia Nórska, po tejto nehode začala hovoriť so silným nemeckým prízvukom. Mnoho Nórov ju za to napádalo, pretože si mysleli, že je Nemka. A, samozrejme, Nemecko a Nórsko boli počas 2. svetovej vojny na opačných stranách konfliktu. Situácia s Astrid sa tak zhoršila, že niektorí predavači jej dokonca odmietli predať tovar. A to všetko pre jej silný nemecký prízvuk.
Toto ochorenie či chorobný stav zjavne dokáže zasiahnuť kohokoľvek na svete a vôbec nezáleží na tom, akým jazykom pacient doteraz hovoril. V roku 2018 išla žena z Arizony do postele s migrénou a zobudila sa s britským prízvukom. K dnešnému dňu existuje len asi 100 zdokumentovaných prípadov tohto ochorenia. Zdá sa, že tento jav nastáva v okamihu, keď je poškodená Brocova oblasť mozgu. Práve táto oblasť je totiž zodpovedná za reč.
DNA Karen Keegan sa nezhodovala s jej vlastným synom
Keď bola Karen Keegan podrobnejšie testovaná, aby sa zistilo, či niektorý z jej troch synov má potenciálnu zhodu pre jej druhú transplantáciu obličky (prvá zlyhala), výsledky ukázali, že síce všetci traja boli bratia, zároveň dvaja z nich neboli jej biologickí synovia.
Lekári si mysleli, že sa vyskytol nejaký problém s testovaním a došlo tak k omylu. Preto ju nechali znova otestovať a vyšetriť. Ale výsledky sa zopakovali. Lekári boli šokovaní, pretože Karen poznali a bezpečne bez akýchkoľvek pochybností vedeli, že je biologickou matkou všetkých troch synov.
Ďalšie testovanie odhalilo, že Karen je ľudská chiméra – teda osoba zložená z dvoch geneticky odlišných bunkových línií. Predpokladá sa, že ľudské chiméry, ktoré sa nenarodia ako dvojčatá, majú bunky z dvojčiat. Ale s tým rozdielom, že ich dvojička zomrela na začiatku tehotenstva.
V jej prípade lekári predpokladali, že dve vajíčka, z ktorých sa vyvíjala Karen, boli oplodnené a došlo k ich spojeniu. Ľudské chiméry, ako je Karen Keegan, sú extrémne zriedkavé. V roku 2014 bolo oficiálne zaznamenaných len okolo 100 prípadov.
Samozrejme, v tomto prípade nejde o ochorenie, ale o veľmi nezvyčajnú genetickú výbavu, ktorá mohla byť zodpovedná aj za to, že sa transplantácia prvej obličky nepodarila. Ak oficiálne vieme o stovke prípadov, podobných chimér môžu byť pokojne desiatky tisíc. A drvivá väčšina na to nepríde počas celého svojho života.
Joey DeGrandis si pamätá na každý deň svojho života
Mozog je záhadná vec. Niektorí ľudia majú často nejasné alebo dokonca žiadne konkrétne spomienky na svoju minulosť. Niekoľko ľudí na planéte je ale požehnaných (alebo prekliatych) stavom nazývaným vysokokvalitná autobiografická pamäť. Od roku 2017 bolo známe, že tento stav má menej ako 100 ľudí. V krátkosti tento stav znamená, že má človek takmer dokonalú pamäť na vybavovanie si dátumov a udalostí.
Prvou osobou s diagnózou HSAM bola Jill Price, ktorá v roku 2000 poslala e-mail Dr. Jamesovi McGaughovi – profesorovi neurobiológie. Opísala v ňom svoje problémy s tým, že si pamätá doslova všetko.
Kedykoľvek videla napríklad na televíznej obrazovke dátum, automaticky sa vrátila k tomu dňu a pamätala si, kde bola a čo presne vtedy robila. Dokonca si presne pamätala, na ktorý deň v týždni ten konkrétny dátum pripadol. Tieto svoje zážitky opísala ako „nonstop“ nekontrolovateľné vybavovanie si spomienok. Z jej slov jasne vyznelo, že to bolo veľmi vyčerpávajúce.
Televízia pomohla s hľadaním pacientov
McGaugh začal tento stav bližšie skúmať a v roku 2010 sa objavil v televíznej debate, aby tam diskutoval o svojich zisteniach. Medzi ľuďmi, ktorí ho po odvysielaní oslovili, bol aj Joey DeGrandis, ktorý si bol vedomý svojej takmer dokonalej pamäti už od svojich 10 rokov.
Celé roky to považoval za akýsi kúzelnícky trik, a dokonca vystupoval na školských besiedkach, kde tento trik predvádzal. Spočíval v tom, že ste mali presne vysloviť konkrétny dátum a Joey presne povedal, na ktorý deň v týždni pripadol. Až neskôr zistil, že v jeho mozgu sa odohráva niečo, na čoho pôvod lekárska veda ešte celkom neprišla.
Výskum ukazuje, že veľa ľudí s HSAM má tendenciu mať obsedantné črty. Tento stav je často sprevádzaný občasnými záchvatmi depresie a úzkosti. Môže to súvisieť s tým, že sa telo a hlavne myseľ snaží zbaviť sa určitých spomienok, ktoré ostali v hlave.
Tento stav ale nie je to isté ako fotografická pamäť. Ľudia s HSAM totiž nemajú pokročilú pamäť, pokiaľ ide o zapamätanie si vecí, ako sú mená alebo tváre. Ak si teda neviete zapamätať niekoho meno a tvár, tak buďte bez obáv. Toto robí problém aj ľuďom so superschopnosťami.
Wim Hof nikdy neprechladne
Wim Hof, prezývaný „Iceman“, sa narodil v Holandsku v roku 1959 a je odolný voči mrazom. Zapísal sa do Guinnessovej knihy rekordov za svoj veľmi dlhý ponor celého tela v ľade a aj za plávanie pod ľadom. Hof svoje úspechy nepripisuje žiadnej nezvyčajnej chorobe, ale skôr svojej metóde Wima Hofa (WHM).
Tá kombinuje časté vystavovanie sa chladu, špeciálne dýchacie techniky, jogu a meditáciu. Je to práve hlboké dýchanie, o ktorom Hof tvrdí, že je základným kameňom WHM. Dúfa, že jeho metóda bude nakoniec široko akceptovaná a zmení svet medicíny.
Hofov život sa zmenil, keď vo veku 17 rokov nasledoval svoje náhle nutkanie vyzliecť sa a skočiť do napoly zamrznutého kanála Beatrixpark. Na druhý deň to urobil znova a potom v priebehu nasledujúcich rokov ešte mnohokrát.
V roku 1995 sa ale stala tragédia, keď si jeho žena nečakane vzala život. Hof sa začal ešte viac snažiť spopularizovať svoje metódy, pretože vraj videl víziu o tom, ako by to mohlo pomôcť ľuďom, ako bola jeho manželka.
Chce pomôcť ľuďom získať kontrolu nad životom
Za pomoci svojich metód chcel dať ľuďom možnosť znovu získať kontrolu nad svojimi životmi. Ale Hof mal medzi verejnosťou iba veľmi malý úspech. Až do istého okamihu, keď ho televízny spravodajský štáb natočil, ako skočil do zamrznutého jazera, aby zachránil muža, ktorý sa prepadol cez ľad. Takto začala kariéra Wima Hofa, ktorý bol od tej doby označený prezývkou „Iceman“.
V roku 2012 výskumníci v Holandsku skúmali vzorky Hofovej krvi a zistili to, čo sám Hof tvrdil už dávno. Wim Hof bol schopný ľubovoľne manipulovať so svojím imunitným systémom, čo mu umožnilo bojovať s akýmkoľvek množstvom chorôb.
Funguje WHM? Výskumníci injekčne podali 12 ľuďom, ktorí dva roky praktikovali WHM, toxín. Za normálnych okolností mal toxín v ľudskom tele spôsoboval nevoľnosť a symptómy podobné chrípke. Vedci ale zistili, že testované subjekty mali mierne až dokonca žiadne účinky.
